Island 2003
Úvodná strana
Hore

 

Island a Faerské ostrovy, 15. 8. -7. 9. 2003

Motto: Človek má snívať a robiť všetko pre to, aby svoje sny naplnil. Len tak môže napredovať.

Od návratu z Nórska som sníval o vandry po Islande. Vďaka sprievodkyni Eve som sa dostal do kontaktu s ľuďmi, ktorí boli na Islande súkromne a poskytli mi všetky možné poznatky. Prečítal som si cestopis od Buriana i islandskú beletriu. Uvažoval som ísť individuálne, no keďže Lenka nemala v lete čas, stále sa môj sen nenapĺňal. Inflácia ceny dvíhala a sám som nemal odvahu ísť pre jazykové problémy. V januári ma potešila i prekvapila Danica, ktorá povedala, že teda ona pôjde so mnou. Šiel som zaplatiť zálohu do Buba, lebo hoci to organizuje Sen, tu to vďaka zľave vyšlo podľa mňa lacnejšie. Naplánoval som si dovolenku a vďaka minuloročnému sťahovaniu som jej mal dosť. Prežil som aj pokus vedúceho, donútiť ma vybrať si ju do konca marca. Vďaka bohu som zaplatil zálohu po jeho súhlase. Prežil som aj výmenu Martina za Bónu a tým kolíziu dovoleniek. Vrátil som sa z Rumunska v poriadku a mohol sa teda začať naozaj intenzívne venovať prípravám. Zdenka mi na Vianoce darovala knihu o Islande, kde boli popísané mestečká s múzeami, hotelmi, www adresami a hlavne cenami, takže som si vedel predstaviť do čoho ideme. Posledné pochybnosti ohľadne dostatku plynu vyriešil mail s vedúcim zájazdu. Danica dostala k Vianociam nové goratexové vibramky a nepremokavú bundu a tak sme napokon naháňali len nepremokavé nohavice pre ňu a mňa, nakoľko jej sa ukázali byť už nedostačujúce na Kysuciach a moje už sú dosť potrhané. Od Mira sme si požičali veľkú kabelu na potraviny, ja som naplánoval jedálny lístok na celú dobu s ohľadom na loď i autobus. Bolo toho asi za 2500Sk. Kúpili sme pudingy, ryžu, cestoviny, zemiakovú kašu, paštéty, napolitánky. Jedna nafukovačka púšťa a nedarí sa nám ju zalepiť a tak po rokoch si beriem karimatku, na ktorú som si ušil z celtoviny obal. Keď nás Danica pobalila nechcel som veriť svojim očiam. Môj modrý ruksak, Lama 50 l, dva menšie batohy, veľká taška s potravinami, menšia taška a asi tri igelitky. Taxík čo nás viezol na stanicu mal plný kufor a my po vystúpení na Hlavnej stanici sme vyzerali ani utečenci. Výhodou bolo, že autobus prišiel do Bratislavy a nemuseli sme sa teda s tým trepať do Prahy, či Brna. Zo Slovenska nás šlo napokon deväť. Prišiel aj riaditeľ Buba a daroval nám tričká, že aby sme spravili na Islande nejaké fotky v nich do katalógu. No a v neposlednom rade som si kúpil digitálny fotoaparát, lebo som vedel, že na klasike by som vyfotil kopu filmov a až doma by som zistil, čo som nafotil, nevraviac o zoome. Rozhodol som sa fotiť na nižšiu kvalitu a ukázalo sa, že tých 438 fotiek bolo akurát. Následná výhoda, premietanie do televízora už bola odskúšaná predtým. Od Alenky som si kúpil 215EU.

15. 8. Bratislava – Brno – Praha - Cínovec
Do autobusu sme nastúpil parádne. Sadli sme si podľa zasadacieho poriadku na ľavú stranu, druhé sedadlo za vodičom. Babka a Zdenka nám zamávali a vydali sme sa do sveta spolu s novými známymi. Vedúci pristúpili až v Prahe. V Brne sme pribrali asi polovicu autobusu, no V Prahe som vážne zapochyboval, či to všetko narveme do autobusu. Vyzeralo to tam ani na trhu. Ak som si myslel, že toho berieme veľa, hneď som pochopil, že Danica bola striedma. Zadných päť sedadiel bolo vybratých a na ich miesto sa navŕšili ruksaky, ktoré sa nezmestili do spodného priestoru. Za Brnom sme mali pauzu v motoreste, kde si dvaja čierny capkovia parádne otĺkali s rozbehom hlavy, Za WC sa platilo 5Kč, no kupón sa potom mohol vymeniť v obchode za tovar. Nám to sadlo na nanuk. Hranice do NSR sme prekročili po 23hod. Bez problémov. V autobuse sú dva televízory, video a bufet, ktorý potom celú dobu zažíval nápor od všetkých okrem nás. Čakala nás noc v autobuse, nuž sme si dali vankúšiky pod hlavu a pokúšali sa každý nejako uložiť a zaspať. Mňa uspal film o Islande a spal som až do 4, 10hod. , keď bola pauza na benzínke.

16. 8. Cínovec – Hamburg – Flensburg – Vejle – Oddesund Nord – Hanstholm
V Hamburgu sme vysadili druhého šoféra, ktorý sa k nám pridá až na ceste späť. Zaujímavé riešenie. Deň bol slnečný a tak sme pozorovali krajinu za autostrádou. Do Dánska sme prešli po 9hod. Všade vidno veterné elektrárne a trávnatú rovinu. Dánskom sme prechádzali krížom a po dosiahnutí Severného mora sme mali hodinovú pauzu za zdvíhacím mostom a u bunkra z II. svetovej vojny . Naobedovali sme sa, Danica na cestu spravila morčacie rezne. Potom som si prezrel rybársku loď na brehu a prešli sme sa po pláži. Danica zobrala prvý z kamienkov na pamiatku. Sprievodkyňa Magda je z Humenného, no už má český pas. Vedúci Oldo je asi furťák niekde na letisku. Do prístavu sme dorazili po 15hod. A mali sme rozchod. My dvaja sme vyliezli na kopec nad prístavom a sledovali pánov, ako sa hrajú s diaľkovo riadenými lietadlami. Našim domovom sa stala loď Norrona z Faerských ostrovov. Je úplne nová a pláva medzi Dánskom, Faermi, Shetlandami, Nórskom a Islandom. Má osem poschodí, odvezie 800 aut a 1482 pasažierov, z ktorých má každý svoje lôžko, aj keď rôznej kvality. My sme spali v kušetoch na druhom poschodí, čo je oddelenie s sedem miestnosťami po šesť lôžok za lietačkami dverami. Sprchy a WC sú spoločné na chodbe. Dnu sa človek dostane čiarovým kódom na lístku. Spí sa vo vlastných spacákoch a varí sa maximálne v rýchlovarnej konvici. Vychutnali sme si vymanévrovanie z prístavu a vyplávanie na šíre more na hornej nekrytej palube, kde sa dá dostať výťahom. Parádne tam fúkalo. Keď sme sa vynadívali, šli sme sa osprchovať, popozerať piate poschodie, kde je potravinový, textilný a parfumériový obchod. Vedľa recepcie je veľká obrazovka a na nej je znázornené kde sa nachádzame, akou rýchlosťou plávame a kedy kam priplávame. Sú tu stolíky, sedačky, bar, reštaurácia, televízory, hracie automaty. Na prvom poschodí je bazén, sauna, posilovňa. Šli sme napokon spať po 22hod a spali sme do 8hod. Dosť bolo teplo a hlavne nás to nehádzalo. Neskôr sme sa dozvedeli, že loď má stabilizačné krídla. Zobudil som sa s červenými očami, asi od vetra.
17. 8. Zobudili sme sa a šli sa najesť na hornú krytú palubu. Poniektorí tu vraj spali. Sú tu stolíky, polohovateľné stoličky a dá sa v pohode pozorovať more. Pridali sa k nám postupne Jaro, Milada a Milan z Bratislavy a kecali sme o všeličom. Plávali sme okolo vrtných veží, no boli ďaleko na fotenie aj pre digitálny zoom. O 12hod. Sme sa všetci zišli na 7. poschodí na prvej porade. Je nás 38 + 2 sprievodcovia a vodič. Je tu dosť starších párov a veru keď sa každý predstavoval, čo kde pochodil, musel som dať klobúk dolu a zaradiť sa medzi tých menej skúsených. Dostali sme priesvitné dosky a do nich si postupne budeme ukladať rozdávané informácie. Dobrá myšlienka. Jednotlivcov je tu málo, asi piati. Vymenili sme si 60EU za Faerské koruny, ktoré sú k dánskym 1:1. Vôbec Faerské ostrovy majú veľmi širokú samosprávu. Podvečer sme za 10DKK boli na kapitánskom mostíku, kde nám porosprávali o lodi, spôsobe riadenia atď. V podstate všetko riadi počítač a jeden človek je tam len pre istotu. Personál na lodi sú zväčša Poliaci. Po 15hod. Som si šiel zdriemnuť a zobudil som sa v pravý čas, keď sme míňali Shetlandy. Fotil som opticky aj digitálne a vyšlo to celkom dobre. Na kopci bola asi meteorologická stanica, alebo vojaci? Plávame rýchlosťou 17 morských uzlov. Vydali nám nejaké mince – 2DKK je striebornej farby s dierou uprostred. Na reverze má tri kráľovské koruny do kruhu. 10a 20DKK má portrét Margarety II. , aj keď každý je iný. Máme aj papierovú 50DKK.

18. 8. prehliadka Tórshavnaru 14, 6km
Lodný rozhlas nás zobudil o 3, 30hod. Pobalili sme si tých pár vecí a o 5hod. sme pristáli. Kemp je len kúsok od prístavu na brehu mora. Sociálky, kuchynka, telefónna búdka. Než začalo pršať, mali sme stan postavený. Uvarili sme si v kuchyni čaj na elektrickom variči a najedli sa. Potom som si pospal a o 10hod. Sme sa šli prejsť po meste. Domčeky sú farebné, poschodia maximálne dve, strecha zväčša trávová. Na to, že Faery majú cca 25000 obyvateľov, je to veľké mestečko. Šli sme do prístavu. potom nad neho k starému majáku s delami zo 16st. , ktoré mali brániť prístav pred tureckými pirátmi a delami z II. svetovej vojny. Boli sme sa pozrieť v Informačnom centre. Je tu oznam, že 20. 8. hrajú s Islandom, práve vtedy odplávame. V autobuse nám potom premietali film v nemčine o meste. Po 12hod. sme šli na výlet loďou na Vtáčie skaly za 100FKK. Bolo nás 28. Loďka nebola moc veľká, no stačila. K prístavu sme prešli cez kopce. Vraj z každého domu na ostrovoch je vidno more. Nafasovali sme prilby, aby nám vraj niečo nepadlo na hlavu. Neviem či skaly, alebo od vtáčikov. Vytúžení papuchalci síce neboli videní, no rôzne jaskyne, skaly a hlavne ovce na tých najstrmejších skalách a ploty oddeľujúce pastviny nás zaujali. Po asi dvoch hodinách sme pristáli a šli na prehliadku dedinky Kivik. Samozrejme, že sa nachádza v zálive. V prístave nám dali štyroch mrazených papuchalkou. Napokon dvaja skončili v smetiaku, lebo vedúcim nechutili a nemali sme ich ani kde poriadne pripraviť. Po návrate sme sa navečerali – polievka a ryža s klobáskou na cibuľke. Potom sme opäť šli do mesta vo väčšej skupine. Našli sme parlament, radnicu, niekoľko pekných súsoší v meste. Potom sme v jedálni kecali do polnoci. Hodinky sme si posunuli o hodinu späť.

19. 8. výstup na Slaettaaturden 5, 72km 520m prevýšenie 2hod. 10min. , prehliadka Gjógv 2, 36km 1hod. 10min.
prehliadka Saksenu 1, 44km 45min. prehliadka Tórshavnaru 6, 36km 1, 54hod.
Ja som spal v tričku a trenkách, no Danici bolo zima a nevyspala sa. Vstali sme do slnečného dňa a mali sme na programe výstup na najvyššiu horu Faerských ostrovov. Je na druhom ostrove Eysturoy. Ide sa naň popri mori a cez most. Kopce sú síce trávnaté, no jediné stromy okrem záhrad rastú uprostred hlavného mesta v parku 400x100m. Cestou sme pozerali na rybie farmy, ktoré sú pri každej dedinke. Magda nám hovorila o histórii i súčasnosti Faerov. Zdravotníctvo a školstvo majú zadarmo. Kopa potôčikov tečie do mora. Domy nemajú komíny a vraj sú v energii sebestačný, až na naftu. Prešli sme cez dedinku Eidi. Cestou k nej sme obdivovali skaly v mori. Sú to vraj skamenení obri, ktorí chceli odtiahnuť Faery bližšie k Islandu a prekvapilo ich svitanie. Potom sme už prišli do sedla nad vodnou elektrárňou a začal výstup. Žiadne značenie, len kolmo hore trávnatým kopcom. Spolu s nami kopa malých Dánov. Z 365m. n. m. sme vystúpili do 785 a tu som si chcel porovnať nastavený výškomer pri mori s Otovým v GPS-ke. Mal som veľkú odchýlku, no po dosiahnutí vrcholu sa ukázalo, že Oto mal zle skalibrovaný barometer. Potom sme šli po vrstevnici do sedla a akoby spätne hrebeňom na vrchol už bez trávy. Prekvapil ma pohľad na upaľujúceho králika. Hmla nám nedovolila vychutnať výhľad. Hore je zo skaliek porobené kadečo. Jednu som si zobral na pamiatku a šli sme dolu, lebo veľa fúkalo. Chlapík z Libereckej botanickej záhrady nás upozornil na mäsožravú rastlinku Tučnica anglická. Oproti boli pekné terasovité hory, ani pyramídy. Nafotil som si ovce, ktoré sa tu pasú voľne, len cesta je prerušená kovovými tyčkami, aby neopustili im vyhradené pastviny. Teplý čaj nás zahrial a šli sme do dedinky Gjógv. Našli sme tu prekrásne upravené záhradky s maľovanými skalami a kvetmi. Je tu úzky prístav krytý skalami, z ktorého loďky hore ťahajú po kolajniciach. Prezreli sme si aj jednoduchý biely drevený kostolík s loďou pod stropom. Potom sme šli do dedinky Saksen s 10 domami. Je nad zálivom do ktorého priteká riečka a jej usadeniny oddelili záliv od mora a vzniklo jazero. Je tu múzeum farmárčenia a krásny biely kostolík s trávnatou strechou. Došli mi tu opäť baterky a veru, keby mi Honza a Oldo nepožičiavali svoje nabíjačky, musel by som kupovať baterky. Honzo mal Olympusácku a Oldo na oba druhy nabíjateľných batérií. Nabíjanie navyše trvalo len asi dve hodiny. Boli tu aj dva koníky, ktoré sú nižšie než naše a chlpatejšie. Po návrate do kempu sme šli iným smerom do mesta než predtým a spolu s Milanom, Milenou a Miladou. Našli sme kongresové centrum – drevo, sklo, tráva, športové centrum, ktoré im môže závidieť aj Bratislava – umelé trávniky, tri haly. V kongresovom centre prebiehala práve konferencia severských štátov – bolo tu aj Grónsko a Aalandy. Našli sme aj národnú galériu a ten ich les so sochami, kačicami a tancujúcimi labuťami. Na návrší je pomník so všetkými padlými v II. svetovej vojne a to konkrétne za menom obce. Celú dobu pršalo a mne bunda cez patent na rukáve namokla. Sadli sme si večer do kuchyne a v teple kecali.

20. 8. prehliadka Kirkjubøru + Tórhavnaru 7, 93km 4hod. 32min.
Vstávali sme pred siedmou. Bolo treba pobaliť stan, dať veci do autobusu, lebo po obede odplávame. Po raňajkách sme šli na prehliadku nedokončenej katedrály z roku 1298 a múzea farmárčenia. V časti domu už 11 generácia žije. Katedrálu zastrešujú a budú ju používať na kultúru. Inak sú tu tri domy. Po prvýkrát som videl sušiť tresky. Po návrate sme mali voľno, kým Norronu nevyložia. Šli sme ešte do mesta pozrieť nejaké suveníry, odfotiť Faerskú banku, obchodný dom SMS. Našiel som aj napalovanie CD-Romov, no cena bola vysoká. V parku sme si posedeli u kačíc. Prezreli sme si z vonku aj Faerské divadlo – drevená červená budova, na ktorú by to nik nepovedal. Včera dokonca hrali. Po príchode do prístavu nás zabavil chlapík, ktorý naskakoval cez nákladný priestor pre autá na odchádzajúci trajekt. Dostali sme nové lístky a šli sa nalodiť. Poniektorí boli šokovaní, pretože ich je v kušete 9. My to nie sme. Opral som si, osprchoval sa a čakal na stretnutie o 20hod. Dostali sme základné údaje o Islande. Okrem nás sú na lodi aj s CK Turistika a hory a hotel bus z Českých Budejovíc. Danica dokonca stretla dvojicu z Petržalky, ktorá ide individuálne. Opäť sme si hodinky posunuli o hodinu. Takže konečne Island. Trošku začínam mať vetry z dažďa.

21. 8. Seyðisfjőrður, Egilsstaðir, Dettifoss, Selfoss, Hafragirosfoss 8, 98km 3hod. 31min.
Na vytúžený Island sme doplávali o 8hod. Lialo ani z krhle a vstup bol úplne bez problémov a colníkov, čiže aj bez pečiatky. Autobus nás odviezol do mestečka Egilsstadiru. Sú tu dva potravinové veľkoobchody a banky. Šli sme si vymeniť peniaze a tak ako na lodi, poverili sme Milana hromadnou výmenou. My sme si dali vymeniť 120EU, za čo sme dostali 10 400IK. Kúpili sme si krájaný chleba, či skôr sendvič a skvelý jogurt Skyr, tak hustý že v ňom lyžica stojí. Platil som 422IK kredit kartou a bez problémov som ju používal na celom Islande. Prestalo pršať a z pošty sme zavolali na Global kartu Bártovcom, aby dali vedieť šírej rodine, že žijeme. A potom nasledovala dvojhodinová cesta pustatinou aj bez trávy po akomsi hlinenom vale. Sem tam sme videli nejaké ovečky, zväčša po tri. Majú inú srsť, dvojvrstvovú. Island vyhral 2:1. Došli sme ku kaňonu rieky Jőkulsa, hlbokému miestami aj 120m. V drobnom mrholení sme zostupovali k vodopádu Dettifoss. Keď som zbadal tú ohromnosť, vyhŕkli mi slzy. Možno čokoľvek vidieť v televízii, no keď tam človek stojí maličký v tom hukote a vodnej triešti, vyráža to dych. . Fotoaparát som prestavil na zamračené a cvakal. Potom sme pokračovali po brehu k vyššiemu vodopádu Selfoss. Ten má tvar obráteného J a nie je tak vysoký. Šedá voda na rozdiel od katalógov je letná z topiacich sa ľadovcov. Potom sme vystúpili k autobusu a po kraji kaňonu zašli d tretiemu vodopádu Hafragirosfoss. K tomu sme nezostúpili, ale sa pozerali len z hora. V kaňone sú občas jaskyne, časti brehu sa odtŕhajú. Pohľad na kaňon s valiacou sa sivou vodou do diaľky bol pre mňa nový a veru som sa cítil maličký. Zaujala tiež skalicovomodrá voda v zátoke. Tu sa asi usadil múl, alebo pritekal horský potôčik. Autobusom sme sa potom presunuli do kempu v Ásbyrgí. Je to skalný útvar v tvare podkovy, ktorý sa dvíha od úrovne okolitej zeme do výšky 80m. Je v ňom normálny les a jazierko. Vraj je to pozostatok otlačku kopyta osemnohého koňa boha Ódina. V kempe sú štvorce trávy určenej na kempovanie chránené stromami. Je tu WC, sprchy za 100IK, sušiareň, antikorový pult na varenie a umývanie riadu s teplou vodou. Po prvýkrát sme použili varič. Používali sme bombu z Rumunska a ešte máme dve. Večer sme sa mali rozhodnúť, či ideme na dvojdňový trek, alebo zostaneme v kempe. Lákalo ma vnútrozemie, no nechcel som nechať Danicu samú. Napokon sa vybralo 10 ľudí vrátane Olda.

22. 8. Vesturdalur – Hljóðaklettar – Kviár – Knahvamnnur – Tófugjá – Ásbyrgí 16, 85km 6hod. 14min. prev. 300m
Autobus nás 9, 30hod. zaviezol do kempu Vesturdaluru a my sme sa rozlúčili s tými čo šli na trek. Zvyšok dostal mapky a voľne sa mohol pohybovať a tým, že autobus sa vracia do kempu a kto chce, môže ísť s ním, inak sa treba vrátiť po svojich. Ja som sa s Danicou vybral podľa mapky a pridal sa k nám starší Martinčan. Kráčali sme nad kaňonom rieky Jőkulsa a ja som si išiel oči vyočiť a cvakal som ani divý. Kopce Rauðhólar boli červené, čierne, čadič sa predvádzal v plástoch. Sila prírody sa ukazovala v rastlinkách rastúcich uprostred farebnej pustatiny. Našli sme čučoriedky, hríby. Kráčali sme chvíľami nízkymi briezkami popod lávové sopúchy, ktoré vyzerali ani hradné múry. Museli sme preliezať plot ohradzujúci pastviny ovečiek. Niekde sme zišli z cesty a tak som musel hľadať cestu. Museli sme klesnúť lesíkom dolu a zase vystúpiť hore. Danica potom v diaľke uvidela v machu kolíky označujúce cestu a tak sme šli k nim. Zablúdiť sa aj tak nedalo, stále bolo treba ísť popri rieke. Na rázcestí sme si vybrali dlhšiu cestu k čelu podkovy. Vtáky krásne lietali, no fotiť som ich nestíhal a ísť k okraju a pokúsiť sa fotiť mladé som si netrúfol. Po okraji sme prišli k lanu a po ňom sme zišli do údolia. Ja som sa vybral na benzínku kúpiť vajíčka, lebo som chcel smaženicu. Šesť vajíčok za 212IK a boli dva ešusi s hrčami za ušami. Občas aj spŕchlo, no inak bolo fajn. Ráno som zažil, ako vychcaní Češi, ktorí prišli po odchode správcu, odchádzajú pred jeho príchodom a komfort kempu si vychutnali bez zaplatenia. Boli sme sa v kancelárii pozrieť na plagát s menami rastliniek. Hotelbus zase využil len hygienu a odišiel tiež bez platenia. Nuž ja by som tak nechcel sa priživovať. Medzi nami a benzínkou je golfové ihrisko. Správca večer rozhadzoval hnojivo po kempe, aby bola tráva hustá a zelená.

23. 8. pozorovanie veľrýb v Húsaviku, Námaskard – Reykhjaíð 7, 58km 2hod. 40min. prev. 210m
Vstávali sme o 6hod. do pekného slnečného dňa. Prekvapila ma vlhkosť pod nafukovačkou, asi bola v noci zima a zrazená vlhkosť kondenzovala. Spacáky aj nafukovačku sme sušili v sušiarni. Ja som spával v trenírkach a košeli a zima mi nebola, naopak Danica naobliekaná a celý pobyt jej bola zima. Pobalili sme sa a vyrazili smer Húsavik. Šli sme po pobreží. Cestu miestami stavali a my sme sa posúvali za autami so štrkom, ktorý uvalcovával valec. Všetci v kľude. U nás by to bola obchádzka na dva roky. Tu niet kade. Zastavili sme pri mori, na vyhliadke. Bolo vidno hory nad Húsavikom, ostrov, ale hlavne mladé čajky v hniezdach v útese. Mali sme možnosť prihlásiť sa na plavbu loďou za veľrybami. Šlo nás hodne za 2500IK. Loďka nebola moc veľká, no pekná. Napokon sa za delfínmi, lebo ich sme videli, naháňali tri lode. Mne sa výlet páčil, poniektorí frflali, že chceli vidieť veľryby. Slniečko pripekalo, zasnežené hory na obzore, modré more a pobehujúci turisti z jednej strany lode na druhú. Niečo som napokon nafotil, no bola to fuška. Vždy sa vynorili, keď mi zhasol foťák, alebo som bol na druhej strane. Dali nám kakao a osie hniezda. Bol som aj dolu v mini WC a útulnej miestnosti so stolmi, lampami, obrazmi. Po návrate do prístavu sme si trochu prezreli kostol. Boli s nami aj z CK Turistika a hory a oni vraj platili viacej, čo sme im nesmeli prezradiť. Oldo sa napokon rozčuľoval, že niekto z nás povedal, že na Faeroch nebolo nič k videniu. Presunuli sme sa do kempu pri Reykhjaíðe u jazere Mývatn. Okolie je sopečného pôvodu, samá stará láva a kopa mušiek, ktoré lezú všade. Po postavení stanov sme šli do Námaskardu. Rôzne to tu buble, syčí para, smrdí sírovodík. Svietilo slniečko a my sme medzi tým chodili. Vyliezli sme na kopček a pozerali na jazero. Do kempu sme šli pešo chvíľu aj po asfaltke. Prišli sme k jazeru vedľa továrne, kde sa v teplej vode kúpali ľudia, aj Pavel z Brna. Hoci som nemal plavky, vyzliekol som sa a v trenírkach som si zaplával. Napokon v Modrej lagúne to bolo to isté, akurát že tu to bolo zadarmo. Cestou do kempu sme nazbierali opäť kopu hríbov, no už sme ich dávali len do polievok, cestovín, alebo k mäsu. Za kempom je letisko pre malé lietadlá a tak nám nad hlavou čochvíľa pristávajú lietadielká. V kempe je obchodík s ľudovoumeleckými výrobkami miestnych obyvateľov, no nič nás neoslovilo a v infocentre pečiatku nemali.

24. 8. Krafla – Levihnjúkur – Hídarfja – Reykjahíð – 22km 6hod. 57min. prevýšenie 600m
Ráno pršalo, no to nás neodradilo vo výstupe na našu prvú sopku. Nebolo to na autobus ďaleko. Šli sme okolo elektrárne, ktorá funguje poháňaná parou ohriatou vrtmi do hĺbky 2400m. Sopka je pokrytá pavučinou potrubí. Parkovisko je neďaleko kráteru Víti, v ktorom je jazero. Šlo sa blatom ťažko, do toho pršalo a bola aj hmla. Od jazera sme stúpali k vrcholu sopky Krafla. Hore je vysielač, ktorý vysiela namerané hodnoty sondami, či sa niečo nepohlo. Výhľad moc pekný nebol pre hmlu a tak sme sa nezdržovali po vyfotení. Zišli sme okolo jazera a po ceste k výhľadu na elektráreň a potom k dvadsaťročnému lávovému polu, z ktorého sa ešte stále dymí. Je čierne, na rozdiel od staršieho, kde sa už uchytil aj mach. Pripadal som si ani niekde na skládke trosky. Z hmly sa vynárali postavy a mizli. Ostrovčeky zelene, ktoré láva nezaliala, inak kam oko dohliadlo čerň. Miestami sme prekračovali trhliny, pozerali do skoro dokonalých tunelov. Niekde to pripomínalo bublinkovú čokoládu. Odfotil som si rastlinky zarosené parou. Prestalo pršať a vyšlo slnko. Dosť to pôsobilo na mňa depresívne a tak som sa poberal preč. Najedli sme sa u začiatku prehliadkového chodníka na zeleni a potom späť do lávy a cez ňu k hore Hídarfja. Tu sme sa pridali k Milanovi, Milade a Ľubovi z Martina. Horu sme len obchádzali. Stretli sme aj ďalších, ktorí odpočívali. Nazbierali sme hríby, nejaké čučoriedky a pokračovali do kempu už opäť sami, lebo ostatný sa ešte šli kúpať. Mal som toho už dosť, nejako sa mi zdali smerovníky, že majú zlé údaje. Pohľad na letisko bol však pekný. Malá budova, hangár a dve lietadlá. Okúpal som sa, opral čo bolo treba. Začalo pršať a čo ma nepotešilo, zistil som, že stan je asi na 1cm rozrezaný. Neviem kedy a kde sa to stalo.

25. 8. Skútustadagígar, Dimmuborgir – Hverfjall – Gjótagjá – Varmholtsgjá – Reykjahlíð
19, 15km 6hod. 38min. prev. 300m
Zažili sme nádherný slnečný deň s 25°C. Po raňajkách sme šli autobusom okolo jazera Mývatn k pseudokráterom v Skútustaðagígar. Vznikli preborením žeravej lávy do bažín a následným výbuchom roztopenej zeminy. Je to 2, 5km dlhý okruh po okraji jazera. Odfotil som si tam Kulíka zlatého, ktorý pípal vo vysokej tráve. V hale hotela mali vystavené vypchaté zvieratá a aj papuchalka a tak som ho konečne videl v životnej veľkosti. Kúpili sme si sošku tuleňa a postavičku z islandských povestí, ktorá vraj prichádza 24. 12. Mali aj trollov, no moc sa podobali nórskym. Autobusom sme pokračovali k ďalšiemu miestu na brehu jazera, kde sa navrstvili na seba rôzne staré lávy a na myse bol aj pekný brezíkový lesík. Napokon sme šli do Dimmuborgiru. Je to miesto, kde láva vytvorila rôzne veže s oknami, čiernym pieskom. Je možné si vybrať rôzne dlhé okruhy a my s Danicou sme ich prešli všetky, asi 8km. Fotil som tu naše tiene v piesku. Napokon sme vyšli cez bránu smerom h hore Hverfjall, ktorá je vysoká asi 300m a vnútry v krátery má menší kopec. Popozerali sme si krajinu naokolo. Trhlina sa tiahla do diaľky, jazero, tráva a v diaľke Námaskard a zasnežené hory. Zišli sme dolu a pokračovali k starej stuhnutej láve. Je v nej jaskyňa, cez ktorú preteká vyše 50°C teplá voda. Pokúšal som sa fotiť, no para mi zahmlila objektív. Šli sme ďalej na kemp, no pred cestou sme odbočili ešte do lesíka s hríbami, čučoriedkami a cítili sme sa ani u nás doma. Hríby sme mali k zabíjačkovej kaši so zemiakmi. Vypýtali sme si pečiatku v hoteli a v obchode sme kúpili chleba, Skyr a papriku. Vajíčka tu mali o 75IK lacnejšie než na benzínke v Ásbyrgi. Veľmi sa nám páčil tento deň. Sranda, že každý mi tu vraví, ako veľa mi ukazuje krokomer. Doma je to opačne.

26. 8. Godaffoss, Akureyri, Glaumbaer, Þjonustumidstőd 6, 24km 2hod. 51min.
Po raňajkách sme sa pobalili a pokračovali v našej ceste okolo Islandu. Je zamračené a mrholí. Vodopád Godaffoss je možné si vďaka mostu prezrieť z oboch brehov. Je pri ňom obchod so suvenírmi, reštaurácia a ubytovanie. Motkali sme sa okolo vodopádu a tešili sa, že už neprší. Na brehu je zaujímavá skala, ktorá je deravá na dvoch miestach a dá sa pozerať do vody cez diery, no nemohol som to odfotiť. Pokračovali sme k mestu Akureyri. Cestou sme míňali farmy a na svahoch boli lesíky Je na tunajšie pomery veľké. Pozreli sme si betónový kostol s peknými vitrážami, ku ktorému vedie 100 schodov. Hrali v ňom na organe, trochu sme si popočúvali. Pod ním je pekná kaskáda s lavičkami a kvetmi. Videl som prvého policajta, dokonca dával pokutu za zlé parkovanie. Prešli sme sa po hlavnej ulici, prezreli si obchodík so suvenírmi. Poniektorí boli v miestnej botanickej záhrade. Potom sme pokračovali popod skutočné kopce k starej farme z drnov v Glaumbær. Vraj tu 1006 zomrel prvý Európan narodený v Amerike pri jej objavovaní Erikom Červeným. Opäť pršalo. Pozreli sme si čo bolo voľne prístupné, do múzea pýtali 300IK vstupné. Nasledovala cesta popri chovateľoch koní, dokonca jedno stádo hnal aj kovboj. Je to zelený úrodný kraj. Cestovali sme vyše 10 hodín. Samé pláne a hory. Zastavili sme sa v Eriksstaðíre. Ideme k Þingvelliru. Je to vraj najstarší parlament v Európe, aj keď na Faeroch to spochybňujú. Kempujeme v Ármannsfelli na peknej lúke s výhľadom na kopce. Z neďalekej sopky vraj vykurujú Reykjavík. Na večeru bola opäť polievka s hríbmi a ryža so sardinkami. Napokon vyšlo slnko. V kempe je všetko čo má byť – sušička, WC, sprchy, potraviny a majú peknú pečiatku.

27. 8. Þingvallastaður, Furulundur, Geysír, Gullgoss, Grindavík 10km 3hod. 45min.
Zobudili sme sa do slnečného dňa. Prestal fungovať varič, hoci v bombe je plyn. Napokon sa ukázalo, že asi je vadný závit, lebo na druhej bombe varič fungoval. Milan nám požičiaval svoj varič, kým sme nevymíňali bombu. Jeden z trojice Čechov mi rozobral varič na cimpr camprv a potvrdil, že nie je chyba v ňom. Je to partia starých kamarátov a už boli všelikde spolu. Jeden používa diktafón miesto zapisovania a vyvárajú si priam neskutočne. Po raňajkách sme šli k Trhline trhlín. Tu sa vzďalujú od seba Americká a Európska zemská kryha. Je tu vizuálne múzeum vtákov a morských rýb, starý kostolík, vodopád do ktorého vyhlasovali zákony a les, ktorý začali 1899 sadiť traja Dáni. Je v ňom vraj 4400 stromov, 14 druhov a sú vysoké 12-15m. V hoteli nemali pečiatku. Dali sme sa s Danicou odfotiť pod Islandskou vlajkou v tričkách od Buba. V ďalšej trhline tiež tečie voda a je v nej kopa mincí, ktoré sa na slnku trblietajú. Potom sme šli ku gejzírom. Ten ktorý dal meno všetkým na svete už nestrieka, no Strokker striekal. Bola okolo neho kopa ľudí a skoro som nezachytil ho pri tom, lebo hoci mal striekať každých 5min. , zrazu si dal 15min. interval a kopa Rusov sa natlačila predo mňa. Z ďalších Konungshveru, Blesi stúpala len para. Bolo tu aj jazierko s horúcou vodou, ktorá vytekala z tunela pekne viditeľného cez číru vodu. Stretli sme tu český pár, ktorý ide na bicykloch okolo Islandu. Klobúk dolu! Pokračovali sme k vodopádu Gullfoss. Úžasné divadlo. Pohľad z hora na masu valiacej sa vody, ktorá padá dolu, stáča sa o 90 stupňov a vzápätí padá dolu a odteká opäť pod 90 stupňami. Slniečko vytvorilo dúhu a my sme pobehovali po schodoch k vodopádu, potom zase na skalu nad ním a kochali sa. Za ohradou sa pásli islandské koníky a mladé majú chvost ani líška. V diaľke je ľadovec. Všade naokolo intenzívne zalesňujú. Sú tu pravdepodobne chatové oblasti a každý chce mať okolo stromy. Pokračovali sme potom na Reykjavík, prešli sme jeho okrajom plným futbalových ihrísk, kruhových objazdov a trojposchodových domov. Golfové ihrisko, chlapík na koni, bežci. Podarilo sa mi v púzdre zapnúť fotoaparát, no nemohol sa vysunúť objektív. Keď som ho vybral, pískal a nereagoval na nič. Už som sa zlakol, že sa pokazil. Vybral som baterky a po znovu nasadení sa spamätal. Došli sme do Modrej lagúny. Človek ba si myslel, že ide okolo fabriky cez strusku. Dostali sme na ruku čip, s ktorým sme zavreli skrinku. Mal som tam fotoaparát a tak som behal hore dolu a fungovalo to. Voda bola teplá, nie moc hlboká. Natreli sme sa bahníčkom z kadí, boli sme v saune i pod vodopádom a v pare. Sranda bo pohľad na plavčíkov vo vetrovkách. Napokon sme šli kempovať do Grindavíku vedľa tribúny futbalového štadiónu. Nie je tu elektrina, ani sprchy. Najedli sme sa v altánku a večer sa šli prejsť mestečkom. Prízemné domčeky, nič neschované, bicykle, hračky. Do prístavu sme nešli, no asi je rušný.

28. 8. prehliadka Reykjavíku 13, 95km 6hod. 29min.
Zobudili nás mladí Islanďania, ktorí klusali na telocvik na vedľajšie ihrisko. Rozpršalo sa a popŕchalo celý deň. Zbalili sme sa, aby sme sa o hodinu zase v lejaku rozbaľovali v kempe v Reykjavíku neďaleko plaveckého a futbalového štadiónu. Večer tam miestni hrali pohár UEFFA, no s kým sme sa nedozvedeli ani pri predaji lístkov. Autobus nás zaviezol do stredu mesta a tam sme sa voľne rozliezli. Ja som mal z knižky návrh trasy aj s popisom čo kde je ako sa tam dostať. Ceny vstupeniek síce nesedeli, no inak sme sa pekne orientovali. Začali sme s Danicou u veľkého betónového kostola Hallgúmskirkja. Práve tu mala koncert na jednom z piatich najväčších organov sveta Lenka Máteová za 800Ik. Dnu sme sa tak dostali až neskôr. Kostol je bez obrazov a laviciam sa dajú preklápať operadlá na sledovanie koncertu, či kazateľa. Vyšli sme aj na prvé poschodie, no výťahom hore ísť nemalo pre hmlu význam. Potom sme šli do záhrady múzea sochára Einara Jónssona. Zaujímavé sochy snenia atď. Mňa zaujala socha kráľa Atlantídy. Ďalej sme šli k jazeru a popri brehu, kde v stane odhaľovali pravú tvár USA, k radnici. Pozreli sme si tu veľkú plastickú mapu Islandu. O tri hodiny tu už bola vernisáž inej výstavy. Radnica je čiastočne v jazere a s protiľahlým brehom je spojená mostom. Plávajú tu husi, kačice, kopa čajok rôznych druhov. Z radnice sme volali Bártovcom a pokúšali sa dovolať Lenke, no márne ako počas celého pobytu. Popri parlamente sme prišli na námestie, kde boli veľké fotky z celého sveta. Knihu s nimi som obdivoval už vo Francúzsku. Zašli sme do prístavu, pozreli sme si veľkú predajňu suvenírov. Naobedovali sme sa neďaleko ND a opery pod sochou Igolfera Armarsona, prvého obyvateľa Islandu. Pochodili sme kopu uličiek, zašli do informačného centra, pozreli si z vonku sídlo prezidentky a premiéra, prešli sa po hlavnej obchodnej ulici v zime vykurovanej. Šli sme aj okolo väznice, ktorá je malá a pre celý Island. Do kempu sme šli peši a už som mal toho dosť. Po prvýkrát na Islande som sa neumýval. Ukradli mobil pri nabíjaní tomu s diktafónom. Žiaľ kopa cudzincov a je po nevinnosti Islandu. Zmizla tu aj kamera. Čo som si opral je vlhké už tri dni. Kúpili sme si zase chleba a Skyr, lebo pôjdeme do hôr.

29. 8. Reykjavík, Skálholt, Hvenargerdi, Hranneyjar, Landmannalaugar
Ráno bol stan zospodu normálne mokrý. Po zbalení sme šli autobusom nad mesto k Perlanu. Je to zásobník teplej vody pre mesto v piatich obrovských nádržiach a nad tým je sklenená poľgula s reštauráciou a vyhliadkovou plošinou . Vnútri je expozícia o Vikingoch, obrovská predajňa CD a gejzír striekajúci po piate poschodie. Pekný výhľad na celé mesto a letisko. Ďalšou zastávkou bolo Vulcano Show. Veľké sklamanie. Mali nám premietať film o sopkách. Natlačili nás dva zájazdy do sály, polovicu plátna som nevidel, film bol stará kópia. Pri opúšťaní mesta opäť prší. Šli sme ku kostolu Skálholt, kde popravili posledného katolíckeho biskupa Islandu, keď on predtým dal povraždiť delegáciu protestantov. Slnko už svietilo. Cestou sme sa zastavili pri výhľade na sopku Hekla. Vybehli sme si na kopček, pofotili. Ideme ľudoprázdnou krajinou miestami aj bez porastu. Pri ceste je z unimo buniek hotel. Neviem kto sa tu ubytuje, no je tu aj pristávacia dráha. Pokračovali sme ďalej cestou, ktorá ňou bola len pre ohraničenie kameňmi od okolia. Prešli sme okolo vodnej elektrárne a konečne sme sa priblížili k Dúhovým horám. Došli sme k riečke a kilometer do kempu sme si museli odniesť veci. Je tu veľa áut, stanov, ľudí. Chata nie je veľká. Z termálnej riečky sa parí a v mieste sútoku s normálnou je kúpalisko, hoci v ňom neodporúčajú sa kúpať. Ignorovali sme to všetci, no pár nás naozaj dostalo vyrážky. Chvalabohu Danica nie. Oči má stále opuchnuté, no konečne spí v pančucháčoch a ladviňáku a nie je jej zima. V noci bola fakt kosa a aj ja som si dal nohavice. Keď sme šli 0, 35 hod. na WC, svietila polárna žiara. Niečo úžasné. Po čiernej oblohe sa presúva bielo zelenkavý oblak. Chcel som to odfotiť, no nevyšlo to. Moc močím, hoci sa snažím piť minimálne. Dostali sme mapky s návrhom piatich trás.

30. 8. chata – Brennisteisalda – Bláhnúkur – chata 5hod. 40min. 16, 08km prev. 900m
Ráno bola kosa, no ukazoval sa pekný deň. Vybrali sme sa s Danicou po raňajkách na trasu č. 7 v protismere. Táto trasa sa stala veľmi populárna medzi nami, lebo nik ju podľa návodu neprešiel, asi ani sám autor. Nezmysly typu – pôjdete 2hodiny a potom ešte 500m a potom zahnete do prvého údolia sa ukázali byť nerealizovateľné. A pritom pekne značených chodníkov je tu dosť. Poza chatu sme vyšli do lávového poľa a ním k Dúhovej hore. Celý deň som chodil s otvorenými ústami. Také farebné kopce som ešte nevidel. Naokolo sa rôzne dymilo. Pod horou sme chytili červenú značku a húf turistov. Danici sa nepáčil smer a tak sme na plošine odbočili doľava. Nikde značka ani chodník, iba Sivá hora po ľavej ruke a stále sme ju tak chceli mať. Došli sme k priepasti, museli sme sa vrátiť a po jej zániku opäť doľava. Videli sme ľudí schádzajúcich po piesočnatých rebrách a vyliezajúcich na našu stranu a tak sme sa rozhodli aj my ísť. Najedli sme sa a šli. Nič moc to nebolo, no tie výhľady a farby. Došli sme k chodníku na 945m vysoký Bláhnúkur a šli sme naň. Na vrchole je ružica a vyfotili nás pri nej. Zišli sme dolu a tu ma zase ohúrili úplne zelené skaly. Boli pri nich koníky, ktoré hrýzli niečo tuhé z vedra. Celý deň som cvakal a cvakal. Po návrate sme si vymieňali skúsenosti, kto kde bol. Červená ide celým pohorím od chaty k chate. Zajtra pôjdeme k Obsidiánovej hore. Kúpali sme sa a pripití Islanďania s pivkom chceli strašne debatovať. Šutrári si nanosili kopu obsidiánu. Večer sme ešte debatovali pri stoloch, vyváralo sa. Veľký rozruch vyvolalo stretnutie s piatimi Čechmi a tromi Litovčanmi, ktorí peši naložení ani dromedári idú od juhu na sever Islandu. Nezostali ani v kempe, ale šli ďalej, aby naplnili dennú dávku kilometrov. Akurát chceli pivo a nejakú stravu.

31. 8. chata – Hrafutinnusker – Brennisteisalda – Graenagil – chata 23, 07km 7hod. 12min. prev. 800m
Keďže včerajší výlet k Obsidiánovej hore nepotvrdil dĺžku trasy a ja som sa chcel ísť presvedčiť, či je druhá chata naozaj vzdialená 10km, vybrali sme sa s Danicou po raňajkách po červenej. Obišli sme lávové pole k Dúhovej hore a potom známou trasou až k našej včerajšej odbočke. Pokračovali sme po červených kolíkoch a ja som hýkal nad farebnými kombináciami. Prišli sme k dvom dieram z ktorých vystrekovala vrelá voda a neďaleko bol sneh, vrelé jazierka. Našli sme stanujúceho chlapíka. Snehom som prešiel na čierny piesok. Danica to obchádzala a keď ma nenašla, lebo som pokračoval k už tušenej chate, rozčúlila sa po mojom návrate. Chata bola podľa mňa 10, 3km od kempu. Vykúrená s posteľami a perfektne zariadenou kuchyňou. Bez obsluhy a teda aj kontroly. Koľko by v takom stave vydržala u nás? V knihe návštev som našiel zápis „československej ženskej expedície“ a z nej Henriety z Felvidéku. Proste Maďara spoznáš všade vo svete. Pri chate bolo údolie s výronmi pary a neďaleko mali byť aj snehové jaskyne. Tam už Danica nechcela ísť. Prišli dve baby a chalaň, asi z tretej chaty. Veľmi by som chcel tento trek spraviť. Netreba niesť stan, človek príde do tepla. Stojí to vraj 1700IK za nocľah a kľúče dajú u nás v kempe. Lenže my sme našli chatu otvorenú. Po najedení sa sme šli zbierať obsidián. Chvíľami bola hmla, vietor, no napokon vyšlo slnko. Vracali sme sa až pod Dúhovú horu a tu sme stretli Miladu. Chcela ísť podľa návodu kolmo do priepasti. My sme ju stiahli späť, lebo na bielej sme našli smerovník kam chcela ísť ona. Ten človek tu snáď ani nebol. Zišli sme k potoku a popri ňom ku koníkom, ktorí už odišli. Je asi po sezóne. Opäť sme sa močili v termály. Došla druhá bomba. Veľmi sa mi tento kraj páčil. V noci prišiel veľký vietor a Danica šla zaťažiť stan kameňmi.

1. 9. Hella, Seljalandsfoss, Skógafoss, Dyrhólaey, Skaftafell 4, 47km 1hod. 51min. prev. 100m
Vstávali sme skoro, aby sme sa stihli najesť, pobaliť a zaniesť veci do autobusu. Vracali sme sa späť na cestu č. 1. Zastavili sme sa v mestečku Hella a kúpili chlieb. Pri pokuse dovolať sa domov sme akurát prišli o 20IK. Zastavili sme sa u vodopádu Seljalandsfoss. Je vysoký 62m, nie veľmi široký, no dá za poza neho prejsť, čo poniektorí aj vyskúšali. Potom sme šli k ďalšiemu vodopádu Skógafoss. Dá sa vystúpiť povedľa neho na planinu. Pri výstupe som odfotil mladé „burňáky“ v hniezde. Ďalšou zastávkou bol najjužnejší bod Islandu – mys Dyrhólaey. Na čierny piesok dorážajú biele čiapky speneného mora. Na skale je maják. Mys končí akoby dvoma tunelmi a ostrovčekom tiež s otvormi. Je tu kopa vtákov, no bál som sa ísť fotografovať až na okraj. Dolu na pláži sú aj jaskyne. Prší len keď sme v autobuse, takže vychutnávame rozhľady. Vraj oproti cez more je až Antarktída. Keď sme nastupovali do autobusu, prišiel párik starých Amíkov a pani dala šoférovi na pamiatku 2US dolar, lebo vraj jej matka pochádzala z Čiech. Cez oblasť zničenú jőkulhlaupom /výbuch sopky pod ľadovcom a následný výron bahna a vody/ celú čiernu a po dlhom moste sme sa dostali pod najväčší ľadovec Islandu. Je vraj väčší než všetky európske dokopy. Kempujeme pod normálnym lesíkom v diaľke sa plazí ľadovec. Je tu aj zvyšok turistov, ktorí asi s nami sa nalodia a odplávajú z Islandu. Volali sme s našimi a Zdenkou.

2. 9. Tjalostaedi – Hundafoss – Magnúsarfoss – Svartfoss – Sjónarskei – Morsorjőkul – Vestragil – Lambhagi – Tjalostaedi 6hod. 30min. 22, 40km prev. 320m
Celú noc lialo ani z krhle a pršalo do 12hod. Po raňajkách sme šli do infocentra a pozreli sme si film a katastrofe z roku 1996, ako aj výstavu o histórii kraja. Keď dopršalo, tak sme s Milanom, Miladou, Ľubošom a Jarom šli na túru. Najprv len k vodopádom a napokon z toho bola veľká túra. Svartifoss padá z poloblúka čadičových stĺpov. Prešli sme mostíkom na druhú stranu a vystúpili k ružici. Je z tade pekný výhľad na čiernu rovinu popretkávanú riekami z ľadovcov. Lesíkom plným hríbov sme zišli k jednej z nich. Neprešli sme mostom na druhú stranu, ale pokračovali údolím vedľa potoka k ľadovcu. Bol parádne ďaleko. Z oboch kopcov uzatvárajúcich údolie sa valila kopa vodopádov. Machom sa nám šlo ťažko a keď sme prišli k valu vytvorenému ľadovcom, dali sme si obed. Jaro sa vrátil od jazera, že sa nedá ďalej ísť, no my sme našli most a prišli sme skoro až k ľadovcu. Otvorila sa nám cesta aj vľavo do údolia, no rozhodli sme sa vrátiť sa späť. Prekvapilo ma, že čelo ľadovca bolo úplne čierne. Z kopcov stekal do údolia a zo zlomu padala kopa ľadopádov. Vracali sme sa rovnakou cestou späť až k vodopádu a potom po pravej strane potoka k lesíku zasadenému 1944. Je tu pekná tôňka a breza ani u nás. V noci bola opäť polárna žiara, no nechcelo sa mi už vyliezať zo spacáku. Hríby sme jedli v polievke i s ryžou a gulášom. Toľko hríbov som jedol naposledy vo Švédsku. Hríbari by si prišli určite na svoje.

3. 9. Tjalostaedi – Skaftafellsjőkull a späť 2hod. 22min. 5, 99km Jőkulsarlon 2km Häfn
Zobudili sme sa do slnečného dňa, no to tým čo chceli včera vyliezť na najvyššiu horu Islandu už nič nebolo platné. Ja som sa neprihlásil, lebo bolo treba mať mačky. Aspoň som si ho odfotil v plnej kráse. Po raňajkách sme sa vybrali včerajšia zostava bez Jara k ľadovcu za táborom. Pohodlnou cestou až k čiernemu čelu. Vyliezli sme naň a pozorovali vodu valiacu za niekde z hora, vtekajúcu pod neho a vyvierajúcu na druhej strane. Nazbierali sme pár posledných hríbov, kecali a balili sa. 15, 30 začal návrat domov. Len čo sme nastúpili do autobusu, rozpršalo sa. Šli sme popod ľadovec zeleným krajom plným ovečiek a fariem. Mali sme objednaný posledný výlet obojživelnými vozidlami po jazere s plávajúcimi ľadovcami. Tu sa rozpršalo a za 1700Ik sa nám videl výlet krátky. Pri prvom zábere mi došli baterky a baterky kúpené v Rumunsku ani neotvorili foťák. Ešte že Danica mala so sebou alkalické. Potom sme šli k moru a tam pozorovali tulene. Všetkých nás to uchvátilo. Skúšal som fotiť, no bolo to obtiažne. Podarili sa mi len dva zábery. Zato kus číreho ľadu na totálne čiernom piesku ma fascinoval. Most cez rieku a za ním jazero s plávajúcimi kryhami som neotfotil, karta je už plná. Nastala cesta do prístavu. Zastavili sme sa v mestečku na posledných nákupoch. Kúpili sme chleba, Skyr a tri tuby kaviáru za posledné drobné. Nechali sme si len 4ks 1Ik. Pustili nám film Jára Cimermann – pedagóg a ja som zaspal.

4. 9. Seydisfjőrdur
Prišli sme skoro ráno a zastali na benzínke. Pršalo a tak sme celý čas pred nalodením sa strávili pri autobuse. Akurát sme vybehli urobiť hygienu do neďalekého kempu, kde mokli zvyšné dva české zájazdy. Potešilo ma, že my sme sa zbalili suchí. Po 12hod. sme sa nalodili a vyšlo slnko. Island v oblakoch zostával pomaly za nami. Urobil som poslednú fotku a šiel sa osprchovať a oprať si. Ľahli sme si spať. More bolo trochu nepokojné a Danica aj vracala. Po 1, 5hod. spánku som si čítal požičanú knihu od Milana, dobrá kravina. Po 19hod. sme zaľahli definitívne, keď sme si pridali 1hod. na hodinkách.

5. 9. Tórshavn 4km
Priplávali sme za tmy a pred šiestou vyšli do spiaceho mestečka. Chcel som si kúpiť vybrané tričko, no neotvorili do odplávania. Kúpili sme teda len chleba a Danici pagáč. Prešli sme sa k obchodnému domu, po parku a prístave. Zašli sme k budove vlády – červený drevený dom s trávnatou strechou. Na lodi sme za 19Dk kúpili čokoládu a zostala nám papierová 100Dk a dve 1Dk mince. Po návrate na loď sme po 8, 30 vyplávali smer Európa. Bol som sa saunovať, no nespravilo mi to dobre. Od Jara sme si požičiavali rýchlovarnú kanvicu a robili sme si čaj a zemiakovú kašu. V kušete sme spali s francúzskym párom a Nemcom so synom. Večer sme debatovali s Milenou z Prahy o Nepále, kde bola súkromne a ešte chce ísť. Snáď sa v roku 2005 tam s ňou dostanem.

6. 9. Hanstholm
Vstávali sme 7, 30hod. Uvarili sme si bielu kávu a šli si sadnúť na vyhliadku. Pozorovali sme čajky a čakali v pohode na priplávanie. Pristáli sme 14, 30hod. do slniečka. Nastúpili sme do autobusu a definitívne nabrali smer Bratislava. Počúvali sme muziku a keď som chcel večer film, Oldo nám s vysvetlením, že sme si mali skôr spomenúť, to zatrhol. Po 18hod. sme prekročili hranice do Nemecka. Moc som v noci nenaspal a keď som zaspal, zobudili ma zastavením.

7. 9. Praha, Brno, Bratislava
Hranice do Čiech sme prekročili v Cínovci 6, 10hod. Krátko predtým pristúpil druhý šofér. V Prahe sme boli po 8hod. a tam vystúpila väčšina zájazdu. Do Brna sme prišli 11, 30hod. a do Bratislavy 13, 07hod. Žiadne veľké lúčenie nenastalo. Vymenili sme si s Milanom a Miladou mailové adresy a rozišli sme sa. Hneď nám šiel autobus a v ňom revízori. Nezgustli si, lebo Danica cvakla lístky a batožinu si nevšímali. Doma všetko bolo v poriadku, až na ruže, ktoré obžierali vošky. Okúpali sme sa, zavolali rodine a Danica hneď dala niečo prať. Ráno do práce a bolo po dovolenke. Až časom som sa spamätal zo zážitkov, napáli CD-Rom. Premietal som našim, svokrovcom i asi 25 členom Bjateka v Malej Fatre. Poslal som dve fotky do súťaže na www. bubo. sk. Obsidiánové kamene sme umyli a pomaly ich rozdávame. Jeden v tvare Kriváňa mám v práci na stole. Danicin zdravotný stav sa znormalizoval a tak snáď Island nezanechal škody na jej zdraví. Lenka sa ozvala. Pracuje na základnej škole ako vychovávateľka. Pre ňu a Zdenku sme doniesli tašky – prívesky a v nich každej kúsok obsidiánu a po 1ks 1Dk a 1Ik. Lenka nadhodila, že by sme o rok v lete mohli ísť do Pyrenejí. Žeby Biatec oslávil takto 15. výročie?