Nórsko 2000
Úvodná strana
Hore

 

Škandinávia 2. – Nórsko 2000

Štyri roky nám trvalo, kým sme sa dostali opäť do Škandinávie. Jeden rok nevyšlo Maroko, potom sme boli pri mori a preto som sa potešil, keď Lenka súhlasila s ponukou CK BUBO – Nórsko 4x. V januári som zaplatil, využijúc zľavu a hneď som šéfovi napísal plán dovoleniek na celý rok, nakoľko Vlado šiel do Austrálie, mali sme preberať novú budovu NBS a hodne akcií som mal aj s turistami NBS. Napokon sa skoro všetko zvrtlo. 19. 6. ma na námestí Hraničiarov zrazilo auto a už som nemusel turistikovať nikdy. Vďaka osudu, niekomu tam hore, alebo šťastiu som sa do dňa odchodu dal tak dokopy, že som sa fyzicky nemusel obávať a psychicky – veľmi som sa tešil. Napokon boli komplikácie s Lenkou, ktorú vybrali do letného tábora UNICEF-u vo Francúzsku, ako jednu z piatich zástupcov Slovenska. Musela sama cestovať domov, pretože návrat bol plánovaný deň po našom odchode.
21. 07. 2000 Dlho očakávaný deň nastal. Lenka pred odchodom naplánovala stravu, ja som gro nakúpil s Danicou, ona zvyšok po návrate. Žiaľ objednaná vetrovka a okuliare z firmy NyNa neprišli a tak si zobrala Danicinu. Jedlo sme si dali do veľkej tašky, ktorú nám dal Miro a tú pod sedadlo v autobuse. Veci na stanovanie do môjho ruksaku a náhradné oblečenie do Lenkinho. V jej školskom sme mali jedlo na cestu a nosili sme ho na jedňodňovky. Ostatní mali spacáky, karimatky, stany osve a dávali sa do uličky. Než vyložili autobus, my sme mali postavený stan. Babka Svíteková nám doniesla domov nejaké poživatiny, Miro nás odviezol k autobusu. Dokopy nás vyrazilo 42 + dvaja šoféri + dvaja sprievodcovia – Ivan z Nitry a Eva z Olomouca. Šli sme cez Rakúsko do Berlína, odchod 16, 00. Pozreli sme si film Obecná škola a každý sa snažil nejako uložiť na noc.
22. 07. – Do Berlína sme prišli ráno a pršalo, tak ako počas celej prehliadky. Parkovali sme neďaleko Bundestágu. V parčíku pobehovali králiky. Dostali sme mapky Berlína a my sme sa rozhodli pre Východný. Prehliadku sme začali v Bundestágu. Je z neho pekný pohľad na okolie, no všade sú samé žeriavy. Potom sme šli k Brandenburskej bráne, popri ruskom veľvyslanectve k Humboltovej univerzite. Tu sme si prezreli katedrálu Sv. Hedvigy, zvonku kostol Friedrichswedersche, Berlínsky dóm, Palás republiky v rekonštrukcii, televíznu vežu. Tu nás udivila nemecká mládež farebnými účesmi a tanečkovaním na techno muziku pred obchodným domom, ktorý sme si vzápätí prezreli. Napokon sme sa vybrali do Západného Berlína cez ulicu 17. júna popri parku k Stĺpu víťazstva. Bola tu demonštrácia psíčkarov, ale policajtov bolo viacej. Nemali sme veľa mariek a tak som sa vyhybal všetkému, kde bolo treba platiť. Tak smenešli ani do kostola Sv. Nikolaja, kde bola výstava ruských klenotov, ani do múzea v starej radnici. Celkovo sme boli v meste od 7, 30 do 15, 30 a prešli sme 12, 48km. Potom sme pokračovali na Roztok a pred ním sme si dali 2h pauzu. Cestou sme šli okolo 24 veterných elektrální. Do prístavu sme prišli 20, 40 a rozliezli sme sa po ňom. Zaujímavé bolo, ako sme začali naskakovať do autobusu, keď sa začal naľoďovať. Lenka spomýnala čo robili v tábore, zaspievali sme si. Nechytili sme miesto na sedačkách pri televízore a tak sme spali na sedačke pred recepciou. Do Treleborgu sme prišli 5, 45 a bola hmla. Palmy na ulici vyzerali v nej dosť divne.
23. 07. – Po colnej kontrole sme všetci zaspali. Keď sme sa zobudili, vonku bolo slnečno! Ideme smerom na Goteborg, do ktorého sme prišli 11, 20. Nemal som SEK a tak som vymenil 250Kč za 57 SEK. Spočiatku sme prehliadku absolvovali hromadne. Šli sme k radnici s pamätníkom kráľa Gustáva Alfonza, potom k Informačnému centru a ponad kanál k Mestskému divadlu a na ulicu umelcov. Nachádza sa tu protivojnový pomník – zauzlovaný revolver. Ulica je vraj anglicko – franúzsky štýl, no ja som to nepostrehol. Prešli sme až na koniec k fontáne Poseidóna a galérii. Tu sme sa najedli a rozišli. My dvaja sme šli opačnou stranou späť, pričom sme zabiehali do bočných uličiek. Obzreli sme si kostol Vasakyrlan, je rekonštruovaný. Popri kanály sme prešli k moru a múzeu námorníctva. Sú to lode pri móle – krížnik, ponorka, plachetnica, rybárska ľoď. . . Rozhodli sme sa navštíviť vyhliadkovú vež a Lenka musela využiť svoju angličštinu, nakoľko vstupné bolo 60SEK. Napokon sme dostali detský a šli za 45SEK. Celé mesto sme mali z kaviarničky na dlani. Ja som sa opatrne držal od steny, no Lenka fotografovala. Po zídení dolu sme sklenným nadchodom prešli späť do obchodného domu a z neho na parkovisko k autobusu. Pohli sme sa ďalej do vnútrozemia. Prechádzali sme cez most podobný mostu SNP, len nemal Bystricu. Prišli sme do kempu, v ktorom je snáď 300 karavanov, práčky, sušičky, mikrovlnky. . . Po navečeraní sa a osprchovaní sme mali zoznamovací večierok. Kolovala flaša a každý sa mal v krátkosti predstaviť. Začalo pršať a tak sme sa nasťahovali do kuchyňky. Kecali sme skoro do polnoci. Jeden chlapík to dostal k 50. -ke, jeden nemá ľavú ruku, je tu matka so synom a dcérou z Rakúska, no pôvodom z Bystrice, dve z Prahy. Eva má ísť na budúci rok s trampami z Olomouca do Austrálie na potlach.
24. 7. – Zobudili ma čajky, dážď a mechúr. Po WC som dofúkal nafukovačku a spal do 7, 20. Lenka uvarila puding, pobalili sme a 9, 00 odišli. Do Nórska sme prešli cez most ponad fjord, bez povšimnutia akejkoľvek štátnej úradnej sily. Zastavili sme sa v IC, pofotili a pokračovali. Do Lillehammeru sme prišli okolo 95km dlhého jazera. Vyviezli sme sa k skokanskému areálu a vyšlapali si to celkom hore. Pekný pohľad na okolie, no nohy sa mi triasli po x schodoch. Získal som s pomocou Evy prvú pečiatku. Vrátili sme sa dolu do mesta a šli navštíviť skanzem. Niečo úžasné! Všetky remeslá, ktoré voľakedy poznali s ich dieľničkami, výrobkami. Je tu postupný vývoj človeka od doby kamennej po rok asi 1968. Potom som sa túlal medzi domami, farmami s kravami, koňmi, ovcami, jazierkami. Škoda, že sme mali len tak málo času . Slnko nám prialo. V potravinách sme si kúpili keksy. Spíme na odpočívadle nad riekou. Pripomína mi to Švédsko – táborenie u priehrady, keď sme čakali na truhý turnus. Často nám hrajú Nedvědovci a veru mi bolo do plaču, keď som počul Osadnú. Už mi ju mohli hrať.
25. 07. – Doralseter – Horonden – vodopád pod Veslekolho 20, 69km 7hod. 10min.
Po raňajkách sme šli do Donbasu. Odfotili sme si veľkú sochu Trolla a kostolík. Tu na cintorínoch majú len malé náhrobné kamene a inak trávu. Vcelku sa nám to páči. Pokračovali sme do NP Rondane. Je zaujímavé, že pri vstupe je pokladnička. Zaplatí sa, vypíše si človek potvrdenie a ide dnu. Koľkí by to u nás dodržiavali bez kontroli? Od chaty Doralseter sme šli dve trasy. Jedna cez pláň a kopec a druhá popri riečke. My sme sa hneď úvodom dohodli, že prvý deň pôjdeme vrchom a druhý spodom. Eva nám udala zlý smer a tak sme sa museli skoro všetci brodiť cez bažiny. Hneď premokli goratexi a nohavice som si prezliekol za nepremokavé. Morili má mokré vetry a nebolo sa kde schovať. Krajina je totiž úplne bez stromov, blbá situácia. Najprv sme sa potili pri výstupe a vyzliekali, potom šli po snehu a napokon začalo pršať, padla hmla a šlapali sme po skalách. Značenie tu majú zaujímavé – na kameni červené T. Na túto túru nemám dobré spomienky. Lenka mi ušla s pitím a jedlom, šlapal som sám v hmle a daždi. Poprosil som o cukríky a pitie míňajúcich. Od 1780m som dostihol skupinku a bolo to už lepšie. Vôbec sme nevedeli, kde je koniec. Len výškomer mi pomáhal v odhade. Na vrchole bola Lenka premrznutá a navŕšená kopa skál. Dole sme stretli ovečky. Boli krásne snehobiele a nik ich nepásol. Neskôr sme zistili, že tu je to normálne. Dolu sme šli v skupine a už bolo lepšie. Čoskoro sme prišli ku kamennej chate s vodou. Už sme nestúpali, po prejdení snehového pola prišlo dlhé klesanie a prudký lejak. Táborili sme na brehu riečky u vodopádu. Prešli sme cez visiaci most a v lejaku rýchlo postavili stan a zaľahli. Po 1, 5hod. sme sa zobudili, uvarili si jesť a zaľahli opäť. Okrem ponožiek sme nemali nič mokré, kryt ruksaku pomohol. Iní boli na tom horšie.
26. 7. – vodopád pod Veslekolho – chata Bjornhollia – parkovisko 6, 08hod. 22, 72km
Ráno sa ukázal pekný deň. Tak ako sme sa dohodli, šli sme údolnú variantu. Vrstevnicou kopírujúcou kopec doprava sme sa dostali po hodine na chatu Bjornhollia. Tu sme sa slnili, kúpili čokoládu a potom pomaly stúpali hore nad riečkou. Neskôr sme šli ponad jazerá, cez ktoré pretekala. Stále sme si hovorili, že za tým prahom už bude tiecť na opačnú stranu, no trvalo to dosť dlho, než sme prišli k tomu plesu. Stretali sme už dosť ľudí, dokonca so psami, ktorí niesli tiež malé sedlové brašne. Prechádzali sme cez snehové pole, z ktorého sa krátko pred nami odtrhol kus snehu a padol do jazera. Jedli sme na brehu jazera, len dosť silný a studený vietor nám sťažoval život. Od neho už voda tečie na druhú stranu. Videli sme aj pekný kaňon, ktorý vymlela. Dokopy sme videli asi 20 jazier. Zišli sme pri kempe, no nešli sme doň, pretože bol bokom nášho smeru. Cestou na parkovisko sme mali nádherné výhľady na kopce, cez ktoré šla druhá skupina, chatu na brehu jazera. K autobusu sme prišli ako prví a veru som mal toho už dosť. Najedli sme sa, kúpili od šoférov plechovkovú kofolu. Poslední prišli 2, 5hod. po nás. Spať sme šli do kempu Hageseter. Sprcha stojí 10NOK na 6min. Volal som Danici. Zase samé karavany a len naše stany. Niečo sme poprali a dali na plot sušiť. Ranné hodinové smradenie autobusu mi dosť vadí. Vraj ohrieva vodu na kávu!
27. 07. – prehliadka NP Dovrefjell 15, 21km 3, 29hod.
Slnko nám celý deň prialo. Stany sme nechali v kempe a len tak naľahko sme sa vybrali pozrieť pižmoňov. Doviezli ich z Grónska a žijú v údolí na náhornej plošine. Od autobusu, ponad železnicu, sme vyšlapali hore kopcom. Privádzala ma do vytrženia jedna dívenka , ktorá počúvala wolkmena a bliakala na celé okolie. Úžasná turistka a ešte nechápala, čo sa mi nezdá! Prvé sme zbadali koníky, vraj podobné Przewalskému. Napokon nám ich doternosť až vadila. Doslova sa bili o to, kto nám vlezie do ruksaku. Pri chatke s ohradou sme hore na svahu zbadali pižmone. Sú to také menšie zubre. Keďže nešli dolu, postupne sa nás odhodlalo pár vyliesť k nim a pozorovať ich pri pasení. Cez ďalekohľad sme ich videli detailne. Ako budú vyzerať na fotke uvidíme. Keď sa napili a odobrali sa späť, zišli sme dolu, najedli sa a vrátili k autobusu. Nad parkoviskom bola botanická záhrada severských rastlín a tak sme si prezreli trochu aj ju. Po návrate do kempu sme sa zbalili, šli do Donbasu. Kúpili sme si krevetový šalát a večerali ho so zemiakovou kašou. Mlieko sme vypili hneď, jogurt raňajkovali s ovsennými vločkami. Napísali sme babkám. Spíme na parkovisku pri ceste, no okrem sprchy a kuchyne je tu všetko. Spravili sme si ohník a kecali. Prisadol si Nemec s mapou a zaboha nevedel odkiaľ to môžeme byť. Fakt sú vzdelaní!
28. 07. – Vstávame 6, 00 a je kosa. Dnes máme navštíviť fjordy. Údolím Rondalen popri riečke, kope vodopádov, navyššej kolmej stene Európy, cestou Trollov. 11 zákrut a autobus sa dostal na náhornú plošinu, kde pestujú jahody. Mostom sme prešli cez úžasný vodopád, dúfam, že fotky sa vydaria. Zastavili sme sa na vyhliadke a niečo pokúpiť v stánkoch. Náš Troll bol iný ako mali ostatní a doma sa páčil. Trajekt nás previezol cez Nardals fjord a zišli sme k Geiranger fjordu. Stretli sme tu 7 Slovákov, pracujúcich ako čašníci na výletnej lodi. Loďou sme absolvovali vyhliadkovú plavbu po fjorde. Steká doň kopa úžasných vodopádov. Kŕmili sme čajky, ktoré si brali z ruky. Potom sa autobus vyštveral neskutočnými serpentínami na kopec Dalshniba. Často sme sa cez predné sklo pozerali priamo do priepasti. Dole pod nami na jednej strane chata na brehu jazera, na opačnej strane hlboko dolu fjord. Spíme na odpočívadle na brehu fjordu a tak sa o 22hod. kúpem pod zasneženým kopcom. Šli sme dlhým točeným tunelom.
29. 07. – Prehliadka ľadovca Briksdale a mestečka Lome 8, 73km
Vatávali sme 6, 45 do pekného dňa. Autobus nás zaviezol do Briksdale k IC a potom sme peši šli k ľadovcu. Japoncov vyvážajú na kočoch ťahaných malými koníkmi. Prechádza sa okolo nádherného vodopádu a potom mostom, ktorý je úplne vo vodnej hmle. Stál som v kruhovej dúhe a to som veru v živote nezažil. Šli sme okol tabuliek, pokiaľ siahal ľadovec. Od roku 1800 ustúpil 1000m, no od roku 1920 400m. Vyteká z pod neho riečka a jedho čelo je vysoké asi 10m. Nóri tam organizujú chodenie po ľadovci. Vysekajú schodíky, požičajú všetko. My sme chodili okolo neho, popod neho. Tunel bol krásnej modrej farby s kopou malých „prsníkov“ z ktorých kvapkala voda. Keď sme odchádzali, utrhol sa hore kus ľadovca a bola to parádna šupa, ako padal po skalách. Potom sme pri zostupe obdivovali okolité kopce a nádherný vodopád. Ďalej nasledovala prehliadka Lome. Je tu najstarší kostolík Nórska, celý drevenný a postavený bez klincov. Bola v ňom svadba a pri odchode sme videli prichádzať vyzdobený lesný buldozér s kožennou sedačkou, stolíkom, kreslami a šampanským v lyžici a tak sme hodinu čakali na svadobný pár a svedkov, ako sa usadia a odídu za cvakania fotoaparátov. Pozreli sme si ešte múzeum minerálov. Prihovoril sa nám chlapík, ktorý vraj žil 16 rokov v Košiciach a má ženu východniarku. On je vraj z Kosova. Pochvaloval si sociálny systém, no očividne sa v Lome cítil ako v diere na konci sveta. Po návrate do kempu sa delilo na tých čo pôjdu trojdňový puťák a nás jednodňových.
30. 07. – Gjendeosen – Memurubu – Gjendeosen 7, 25hod. 28, 61km
Autobus nás zaviezol k jazeru 970m n. m. Všetci sme šlapali do kopca a postupne sa vyšplhali do 1735m. Po kúsku planiny sme klesli dosť divým hrebeňom k plesu v 1370m, ktoré oddeľuje od spodného jazera možno 70m. V diaľke sa mračilo a hrmelo, čo nás vôbec netešilo. Pridali sme do kroku, no opäť sme vystúpali do pôvodnej výšky k ďalšiemu plesu. Výhľady do okolia boli perfektné. Keď začalo popŕchať, už sme klesali k chate. Bola to však krátka prehánka. Na chate sme sa najedli, vypýtali pečiatku a ako neskôr vysvitlo, od Slovenky, ktorá tam bola s Bubom pred tromi rokmi a vydala sa za syna majiteľa chaty. Potom sme popri brehu jazera sa vrátili k autobusu. Kúpil som si tričko s obrázkom oboch jazier. Veľmi pekná túra. Trojdňový šli na opačnú stranu pred klesaním k chate a šlo ich 15. Konečne sme šli cez nejaký lesík, aj to z malých briez. Volali sme Danici, no nebola doma.
31. 07. – Gjendeosen – Bessheim 9, 3km
Na druhý deň nám Ivan pripravil túru veľmi krátku a jednoduchú. Tým istým kopcom ako včera sme vyšli asi do ¾ a pokračovali po rovinke vpravo. Prišli sme k opačnému koncu včerajšieho prvého jazera. Tu sme si chvíľu posedeli a potom šli dolu na chatu popri vodopáde. Celé za dve hodiny. Zaviezli sme sa do dedinky nakúpiť potraviny a späť do kempu. Lenka potom celý čas hrala v kuchyni karty a ja som sa nudil a tak som šiel 2km do ďalšieho kempu telefonovať Danici. V našom nebol verejný automat, zato ale sprcha, do ktorej nebolo treba dávať 10NOK a šla stále. Západniari sa čudovali, čo sa baby chodia sprchovať na mužské WC. Kúpili sme jogurt, Nutelu, paštétu a sendvič.
01. 08. – Ranbergstulen – Juvasshytta – Galdhopiggen a späť 32, 89km
Vstávali sme 5, 15. Po raňajkách sme nastúpili do autobusu a začala cesta k najvyššiemu kopcu Škandinávie. Autobus nás doviezol k chate vo výške 1090m n. m. Cesta šla síce hlinená ďalej, no nie pre náš autobus. Keď však vyliezol na Dalsnihibu? Vykročili sme s Lenkou do hmly a dažďa. Cesta sa šplhala hore a hoci vraveli o ľahkom stope osobných áut, nám nik nezastal a pekne sme si to za dve hodiny vyšlapali do 1840m k chate. Predbehli nás Češi na karose a aj hore vyšli zadara bez sprievodcov. My sme zaplatili po 75NOK a nasledovali stovky ďalších za tromi vodcami. Najprv vedľa lyžiarského vleku, potom cez sneh, kamenné polia opäť k snehu. Tu nás zhromaždili, naviazali po stovke na lano a v trojstupe sme šlapali hore ľadovcom. Náš vodca bol vraj Šerpa, čo bol už 4x na Evereste a tu dovolenkuje. Občas sme prekročili nejakú dieru, no inak to bola pohodovka. Počasie sa postupne umúdrilo a na skalách, kde sme sa odviazali a jedli bolo už pekne. Potom samostatne sme šli hore snehom, no spustila sa taká metelica, že no nebola sranda. Na vrchole je kruh so vzdialenosťami druhých kopcov a akože ďalekohľad. Vyfotografovali sme sa s vlajkou a odrazu slniečko a krásny výhľad. V chate už boli trojdňový a hlava na hlave. Zapísali sme sa do knihy a pomaly po najedení šli dolu. Tam sa opäť naviazať a v páliacom slnku cez ľadovec k chate. Tu sme už ani nakúšali stopovať a mašírovali dolu, teraz už aj kolmo medzi serpentínami. Keď sme zišli dolu, jeden zistil, že stratil peňaženku a tak šprintoval hore kde padol a späť. Klobúk dolu pred ním. Volali sme Danici, že sme zdraví to prežili. Na vrchol vyšli s nami aj psy. Cestou späť sme sa zastavili v Lome a kúpili niečo pod zub. Opäť som stretol Kosovca so ženou na prechádzke.
02. 08. – Nastal deň raftingu. My sme sa ešte doma dohodli, že to vynecháme a tak sme si pospali, vyvetrali stany, spacáky a mali pohodový deň. Bol posledný v kempe Hamaraster. Oproti nám bývali Češi, rafteri boli tiež Češi a ich Fordtranzit sa zrazil s losom. Neviem ako los dopadol, lebo odbehol do lesa, no oni mali rozbité predné sklo a pokrčený ľavý predok. Majiteľka kempu je Filipínka. Po príchode rafterov sme sa zbalili a šli na Hamar. Prezreli sme si olympijskú rýchlokorčuliarsku halu, ktorá je vraj najväčšia drevenná hala na svete. Dnu sa korčulovali. Spíme v kempe za mestom. Je dosť plný, no dá sa. S Lenkou sme sa boli prejsť popri jazere a cez skanzen domov a lokomotív do mestečka a späť. Príjemná prechádzka. Našli sme aj hríby, no nechali sme ich tak.
03. 08. – Vstávali sme 5, 50 a odišli o 8, 00. Cestou pršalo, no v Oslo bolo krásne. Prehliadku sme začali vo Vigelandparku. Je tu vraj 200 sôch od jedného autora a je to o ľudskom živote od narodenia po smrť. Kopa turistov, no stálo to za to. Potom sme šli k radnici, parlamentu, národnému divadlu, univerzite, kráľovskému palácu, Nobelovmu ústavu. Pred americkým veľvyslanectvom protestovalo pár Iračanov. Po rozchode sme šli niečo kúpiť na jedenie a domov, ako aj pre Lenku. Vybrala si mešestrovú šiltovku. Potom sme sa previezli k múzeu Kon – Tiki. Ja som v skutočnosti videl to, o čom som ako chlapec čítaval a našli sme tu aj môj talizman z Miřetína. Hayerdal prešiel celý svet a určite ľudstvo naňho nezabudne. Do múzea Fram sme už pre nedostatok času nešli. Deň sme zavŕšili zmrzlinou za 25NOK. Opustili sme Nórsko opäť po moste nad fjordom a šli dlho do noci. 2, 20 sme sa utáborili v borovicovom hájiku asi 100m od mora. Zvládli sme stavbu stanu po tme a zaľahli.
04. 08. – Vstávali sme 8, 45 do dažďa. Mali sme mať prehliadku Malmo, no autobus sa 35km pred ním pokazil a tak sme 7, 5hod. strávili na diaľnici. Ešteže bol neďaleko lesík. Väčšina sa opaľovala. Do Treleborgu sme dorazili 19, 15 a šli sme na miniprechádzku. Kúpili sme si v McDonalde hamburger a potešili sa pohľadom na fontánu z ľudí držiacich dáždniky. Na trajekte som zamenil 100NOK za 95SEK a kúpili sme si večeru, domov dve čokolády a žuvačky. Chytili sme fleky v kreslách a ja som si pospal.
05. 08. prehliadka Berlína 11, 93km
V Sassnitzi sme pristali 2, 20 a trochu zdĺhavo nás odbavovali. Spal som do 7hod. Opäť sme prišli v Berlíne k zvonici v parku a teraz šli prezmenu na prehliadku Západného. Šli sme okolo ZOO, Múzea erotiky k zrúcanine rozbombardovaného kostola z II. svetovej vojny. Tu bolo kopu OD a my sme šli do športového. Všade zľavy, no za 16, 45DM nekúpiš nič. Kúpili sme si jesť do autobusu a potom obed. Volal som Danici. Posedeli sme v parku, kde kopa moslimov grilovala na ohni a relaxovali. U autobusu sme pokecali o zájazde a po 18hod. smer Bratislava.
06. 08. – Po prechode Passau začal autobus štrajkovať a cesta sa zmenila na prískoky. Definitívne to odstavili pred Viedňou a čakali na auto z Galanty s náhradným dielom. Po dvoch hodinách to opravili a my sme dorazili pred Istropolis 14, 10. V autobuse bola ešte anonymná anketa o zájazde a vraj dosť ľudí chce na Island. Tak máme ďalšiu veľkú severskú výpravu Biateca za sebou. Či bude ešte vôbec existovať, ukáže čas. Lenka ide od septembra študovať na tri roky do Francúzska. Bolo to trochu o inom ako Švédsko, no neľutujem, ba naopak. Pešo sme prešli skoro 200km a autobusom vraj 6300km. Nohy mi v ňom na záver neskutočne opuchli. Teraz nás čakajú dva týždne s Danicou v Čičmanoch a potom bankový prechod Štós – Kráľová hoľa a je po lete.