Východ 99
Úvodná strana
Hore

 

EXPEDÍCIA VÝCHODNÉ KARPATY, 21.8. -31.8.1999

Tento záznam píšem len dva dni po návrate domov, plný dojmov. Keď sme začiatkom roka nadhodili tému Bukovských vrchov, netušili sme, aké rozmery to naberie vďaka priaznivým podmienkam. Na cestu sme sa vybrali osvedčená šestka -Peťa, Braňo, Marián, Maťa, Lenka a ja lehátkovým vlakom 20. 8. o 22,45 do Humenného. Po počiatočných zmätkoch okolo uloženia sa sme zistili, že stojíme na okraji Bratislavy vyše hodiny. Ja som skoro zaspal, no ako ma informovali, napokon sme sa vrátili, vymenili lokomotívu a šli naháňať meškanie. Spoluležiaci sa vraj moc nevyspali, pretože vedľa v kupé vyspevovali východniari. Do Humenného sme dorazili síce s meškaním, no vláčik do Stakčína sme stihli. Úsmev nám zamrzol až v ňom, keď sme zistili, že vraj autobus ide až 15, 30. Na zastávke sme sa zišli desiati - my, dvaja českí trampi a český manželský pár. Oslovil som neďaleko stojaceho šoféra Avie Furgon a ten nás napokon za stovku odviezol až do Novej Sedlice. Lenka ťažko znášala cestu a chvíľami to vyzeralo s ňou veľmi zle. Napokon sedela v predu a prežila cestu v zdraví. Trampi vystúpili skôr, manželia hneď upaľovali do lesa. My sme navštívili potraviny, naraňajkovali sa, potom penzión a dali si zmrzlinu.

21.8. Nová Sedlica - Temná hôrka - Kremenec - Kamenná lúka - Hrúbky - Čiertaž - sedlo pod Čiertažou 16,11km 6hod.
Deň sa ukazoval byť pekný, slnko pražilo. Po červenej sme sa vybrali pomaly dedinou. Mysleli sme, že v Informačnom centre NP Poloniny sa dozvieme niečo zaujímavé. Bolo zatvorené a asi jeho dvaja zamestnanci si parádne nahlas vymieňali názory, hlavne slečna jela. Z asfaltky sme zišli na poľnú cestu a stúpali až k skládke dreva. Tu sme dobehli Čechov a smerovník nás oboznámil s tým, čo potom nesedelo. Lesnou cestou sme vystúpali z 420m n. m. do 855 na Temnej hôrke. Z nej sme klesli na 735 pri zvyškoch lesnej železničky. Tu u potoka sme sa umyli, trochu si odpočinuli a začali samotný výstup na Kremenec pomedzi jedle. Cestička pomaly stúpala, ešte raz sme sa zastavili u studničky, kde Maťa sa pokúšala nás niečo naučiť o rastlinkách. Napokon sme vyšli pod strmý stupák na Kremenec, sťažený kopou malín. U hraničného kameňa sme boli prví s Mariánom. Kopa Poliakov ma prekvapila. Uvarili sme si jesť, popásli sa na čučoriedkach, zašli kúsok na poľskú stranu a o 17hod. sa vybrali ďalej. Česi sa utáborili na Kamennej lúke, no nevedeli nájsť vodu. Ja som preto navrhol ísť až do sedla pod Čiertažou a vyplatilo sa. Pekné táborisko na lúke s ohniskom a vodou nás prichýlilo na noc. Zákopy všade naokolo nám pripomínali obe svetové vojny. V noci sa vraj táborom prehnalo šesť ľudí na vodu, no ja som spal.

22.8. sedlo pod Čiertažou - Boršukov vrch - Čelo - Rabia skala -Ďurkovec - sedlo pod Ďurkovcom - Plaša - Kurnikow Beskid - Kruhliak - Ruské sedlo 17,25km 6,33hod.
Spalo sa mi dobre. Zobudil som sa po šiestej, zo stanu vyliezol o pol ôsmej. S Mariánom sme spravili oheň, ja aj raňajky pre nás. Stany neboli zarosené a tak sme po zbalení vyrazili po desiatej na ďalšiu cestu. Všade naokolo sú stále zákopy. Stretávame veľa Poliakov. Značka ide rovno po hranici, naučili sme sa podľa hraničných kameňov čítať z mapy kde sme. Deň je opäť slnečný a tak na Rabej skale robíme dlhšiu obednú pauzu. Je z nej krásny výhľad do kotliny pod nami. Neďaleko je útuľna, no nespal by som v nej. Volám domov, nakoľko až tu jesignál. Po vyšplhaní sa na Ďurkovec nastáva čučoriedková pauza. Pasieme sa o dušu, až sme celí fialoví. Nebola to posledná čučopauza. Aj výhľad je pekný a tak sme celí uveličení. Na Kruhliaku robíme obrat vľavo, lebo rovno sa ide do Poľska. Klesáme 300 výškových metrov povedľa súvislých zákopov. Cez Ruské sedlo vedie hraničný turistický prechod a lesná cesta. Stranou nachádzam ďalšiu s ohniskom a Peťa neskôr aj peknú studničku . Utáboríme sa , umývame sa a na ohníku varíme večeru. Auto idúce tmou nás prekvapí, no Česi, ktorí sa objavia o chvíľu, ešte viac. Zadržali ich Poliaci za Kremencom a po vypočúvaní ich previezli sem a odovzdali našim. Tí im naparili pokutu a odišli. Čech to všetko búrlivo komentuje a jeho veta o počasí:" Idú sem sračky z Poľska" sa stáva sloganom expedície. Chvaľabohu dorazia až 31. 8. v Bardejove.

23.8. Ruské sedlo - Rypy - Šípková - Strop - Černiny - Balnica 16,45km 6,34hod.
Opäť som sa zobudil ani do práce. Hodinku som sa ešte povaľoval, no napokon som vstal a spravil oheň. Deň sa tradične ukazoval byť pekný, ostatne vždy večer som pozeral tlak a ráno býval rovnaký. Česi odišli prví a my okolo desiatej. U závory už stál poľský colník a pýtal doklady. Všetko si zapísal, volal niekam, no pečiatku nemal. Šplhali sme sa hneď do kopca, potom to už bolo fajn. Všade samé čučoriedky a černice. Obedovali sme na Černinách, kde podľa mapy mala byť voda, no nenašli sme ju. Tu sme stretli posledných ľudí pred Jasienikmi, samozrejme Poliakov. Našinca sme nevideli, okrem trojice dedinčanov na černiciach v sedle Čertižské. Trochu sme mali obavu o vodu, no blízko Balnice sa začali zjavovať potôčiky. Balnica na mape označená ako hotel sa ukázala byť jedným domcom na úzkorozchodnej železničke. Štrádloval popri nej chlapík v maskáčoch, no nás si nevšímal a tak sme si zo studne nabrali vodu. Šli sme ďalej a narazili na našeho colníka a žltú, ktorá nie je na mape. Trochu sme s ním pokecali a po pol hodine v lese postavili stany. Našiel som na poľskej strane potok a komplet sa v ňom vrátane hlavy umyl. Napodobnili ma aj ostatní. Tradične u ohníka večer sme pokecali a zaľahli. Na oheň som vykopal jamu a ráno sme ju zase zahrabali.

24.8. Balnica - Rydošová - Kýčerský grúň - Vrch nad Lazom - Vysoký grúň - Hlboký vrch - Hojdov - Košiarka - Zčolb - Lupkowský priesmyk - Palota 20,59km 8,28hod.
V noci som sa zobudil a nemohol som zaspať. Asi tým, že som šiel spať o štvrť na deväť. Vstávali sme tradične po siedmej a vyrazili po desiatej. Slniečko pripekalo, no pod stromami sa nám šlo dobre, len v stupákoch sme sa zapotili. Na jednom som našiel srdiečkový balón s Barbi. Popri jedení černíc sme sa venovali aj študovaniu hríbov, nakoľko jedlé sme nenachádzali. Volal som domov a aj do roboty, nakoľko mi Vlado nechal odkaz. Po stupákoch sa cesta zkľudnila. Vyšli sme z NP Poloniny a aj mapy Bukovské vrchy. Lesy začínajú byť podobné našim Malokarpatským. Rozhodli sme sa zájsť do Medzilaboriec a ako kultúrnu vložku si pozrieť múzeum Andy Warhola. V Lupkowskom priesmyku za nami vyštartoval poľský colník a opäť vysielačkou kontroloval naše údaje. Dole sme našli tunel obnovený Červenou armádou a funkčnú trať. Značka nám unikla a tak sme šli po pražcoch a cez vysokú trávu dole lúkou na cestu. Už sme toho mali plné zuby a tak sme sa lúčke vedľa starého kravína potešili. Marián došiel kilometer do dediny a zistil, že autobus ide pred pol siedmou. Uvarili sme na varičoch a zaľahli s tým, že vstávame o piatej. U tunelu je studnička, takže vodu sme mali, nakoľko tú z potoka by sme nepili.

25.8. Palota - prehliadka Medzilaboriec - Palota- Lupkowský priesmyk - Laborecký priesmyk 16km 12,51hod.
Vstávali sme do rezkého rána. Stany sme museli baliť vlhké a šli sme bez raňajok. Autobus prišiel načas, no aj tak sa nás policajt zo stanice oproti zastávke stačil povypytovať kto sme, odkiaľ a kam ideme. Šli sme cez Kalinovo, prvú oslobodenú obec na našom území. Autobus nás vyložil priamo pred múzeom. Aj keď nemali ešte otvorené, mohli sme si nechať veci na šatni a ísť sa naraňajkovať do mesta. Prezreli sme si centrum, krásny gr. kat. kostolík, ktorý sa biely na zelenom kopčeku krásne vynímal oproti modrej oblohe. V múzeu som dosť vecí poznal, no škoda, že hodne ich bolo zapožičaných do Čiech. Ultra Violet - partnerku Warholu som vôbec nepochopil. Nuž ale je to pop art. Potom sme sa šli naobedovať, pozrieť nový kostolík, cintorín. Kedy ide autobus späť, som musel zisťovať až v garážach, nakoľko tu nikde nemajú cestovné poriadky. Vrátili sme sa do Paloty a dosť sme museli Mariána presviedčať, aby sme šli ďalej a nespali u tunela. Cesta z miesta stanovania do Lupkowského priesmyku je dlhá 3km. Colník v ňom teraz nebol a po pomerne ľahkej ceste dlhej 5km sme prišli do Laboreckého priesmyku. Je tu prechod pre malý pohraničný styk. Vítal nás náš colník, prekvapený, že sme Slováci. Zvyknutí sú na Čechov. Požičal nám sekeru, zaviezol ma k vode. Fotografoval som pekného slepúcha medennej farby, lietali nad nami krkavce. Našli sme zaujímavý hríb -Korálovec jedľový. Večer sme pozorovali nádherný západ veľkého červeného slnka a skoro vzápätí spln mesiaca. Ohník nás večer pekne hrial a neďaleký stĺp mieru podnietil k debate o všeličom, ktorá sa zvrtla na Mariánove nadávanie na "Komančov" a moje na Amíkov. Braňo sekundoval s Maťou.

26.8. Laborecký priesmyk - Stredný hrb - Daňová - Paseky - Kanasiowka - Weretyszow - Haburské rašelinisko - Jasienik 17,82km 5,52hod.
Ráno bolo všetko zarosené a tak nastalo sušenie. Náš stan bol pomerne rýchlo suchý, no Gemy mali problémy. Aj my s poľským colníkom, ktorému sa nepáčilo, že tam táboríme. Vysvetlili sme mu, že náš nám to deň predtým povolil. Pokecal som si s Poliakom idúcim do Medzilaboriec, ukazoval mi ich mapu. Deň je znovu krásny a po sračkách ani stopa. Vyrazili sme neskôr, no terén už nie je divoký a sto metrové prevýšenia zvládame. Obedujeme na Daňovej pod triangulačnou výhľadňou. Tu sme stretli prvých ľudí od Ruského sedla. Výhľady sú minimálne. Maťa sa veľmi tešila na rašenilisko. Vedie cezeň drevený chodník podobný tomu v Mudduse. Stretli sme ešte osem Poliakov. Na ich strane sú kempy, upozorňujú na to tabule. S Braňom sme ešte ráno navrhli miesto nocľahu a trochu boli problémy ostatných presvedčiť, aby sme tam došli. Nachádzame napokon aj akýtaký potôčik na poľskej strane a umývame sa. Zajtra by sme mali dôjsť na Duklu a dosť ma rozlaďuje, že Maťa chce spať pred ňou. Už dlhšie varí Lenka čerstvý mätový čaj a je to fajn. Prešli sme už vyše 100km.

27.8. Jasienik - Kamien - Fedorkov - Čertižské sedlo - Krn - sedlo Javoriny - Pstrzynska - Kýčera - Dukla - Nižný Komárnik 19km 6,48hod.
Spal som dlho, do ôsmej. Ráno sme si pohovorili o nadchádzajúcom dni a prevážila mienka ísť až na Duklu. S Lenkou sme zišli nabrať vodu a po desiatej vyrazili. Z Fedorkova sme mali pekný výhľad. Znovu a znovu sa pasieme na černiciach. Pred Čertížským sedlom stretáme troch domácich na černiciach a veľmi sa čudujú, odkiaľ to až ideme. Na colnici nik nie je a tak ideme ďalej. Obedujeme v sedle Javoriny a ja nachádzam hríb snáď s 25cm priemerom. Aj ostatní nachádzajú prvé dobré hríby, ba na cestičke odložených desať kozákov. V lese sa už aj ťaží, cestičky sú rozryté kolesami. Na Duklu sme dorazili 17, 55hod. a veža už bola zatvorená. Zišli sme k prechodu a z asfaltky nás omráčil smrad kamiónov a more ľudí. Poliaci vo veľkom nakupujú v potravinách chľast. Po mojej žiadosti o pečiatku sa zbehlo celé osadenstvo. Prezerám si pamätník a autobusom ideme do Nižného Komárnika. Vo Vyšnom míňame prvý drevený kostolík. Po vystúpení si prezeráme lietadlo a potom dedinou kráčame k lesu a na lúke sa utáborujeme. Volám domov, Petrovi ako skončili v Tatrách. Večer prichádzajú poľovníci, ktorí tu majú posed a nemôžu teraz poľovať. Sľúbili sme im, že zajtra tu už nebudeme. Lenka varí na večeru hríby. Celú hrebeňovku nám prialo počasie. Prešli sme ju za 36 hodín čistého času a merala 107, 22 kilometra. O takomto prechode sme ani nesnívali. Teraz ma máta pokračovať z Dukly, pkiaľ pôjde značka po hraniciach.

28.8. Nižný Komárnik - Čiertažík - Príkra - Bodružal - Krajiná Poľana 11,66km 7hod.
Ráno keď som vstal, na lúke štekal srnec. V potoku sme sa kompletne umyli, poprali čo sa dalo a po usušení stanov šli na kostolíky. Našli sme správcu a jeho žena nám otvorila. Vstupné 20Sk, no ak to použijú na údržbu, rád som zaplatil. Niečo také som ešte nevidel a ťažko sa to aj opisuje, to treba vidieť. Fotil som a dúfam, že fotky aspoň trochu priblížia tú krásu. V obchode sme nakúpili jesť, videli ako spoluobčanom predávajú na sekeru. Na radu miestnych sme nešli po značke, ale poľnou cestou. My s Lenkou v sandáloch a veru sme sa museli prezuť. Mysleli sme, že sme cestu stratili, no vyšli sme presne. Hore sme našli kopu masliakov a v prvom dome mi darovali štyri vajíčka. Večer bola smaženica a hrče za ušami. Po asfaltke sme sa potom dostali do malej dedinky Príkra. Aj tu nám ukázali kostolík. Dedina vymiera, majú už len 14 školopovinných detí. Naobedovali sme sa a po asfaltke prešli do Bodruže. Tu nám veľmi milá starenka kopu porozprávala. Prišli aj chlapíci, ktorí majú kostolík renovovať. Pokračovali sme do Krajiná Poľana. Tu nie je drevený kostolík. V krčme sme si dali kofolu a nabrali vodu za frflania mladej krčmárky. Ani pečiatku mi sprvoti nechcela dať. My sme Biateca dávali do návštevných kníh v kostolíkoch. Spať sme sa uložili za potokom u záhrad. Mali sme aj ohník a nám došla bomba.

29.8. Krajiná Poľana - Hunkovce - Krajné Čierno - Ladomirová - Snina - Zborov 12,21km 9hod.
Vstávali sme do slnečného dňa, no potom sa zamračilo. My sme stan vyvrátili a rýchlo obschol. Nespal som pokojne, vadila mi blízkosť dediny. Kostol v Hunkovciach je úplne prázdny. Zašli sme aj do Krajného Čierneho. Tu je kostolík v rekonštrukcii a oproti nemu domček so slamenou strechou. Pristavil sa pri nás chlapík na motorke a pýtal sa, odkiaľ sa poznáme. Vysvitlo, že sme spolu vojenčili. Život je plný náhod a Slovensko jedna veľká dedina. Do Ladomirovej po asfaltke to bol dlhý úsek. Prezreli sme si kostolík postavený bez jediného klinca. Správca je poľovník a tak nám porozprával aj o zvery. Autobusom sme sa zaviezli do Svidníka a odtiaľ do Zborova. Keďže sa nebolo kde navečerať, šliapali sme za dedinu na hrad. Je celkom zarastený žihľavou a stromami. Utáborili sme sa pod vstupom u ohniska. Okolo sa motali Cigáni zvláčajúci drevo, zdola znel krik z osady. Noc nebola pokojná a skoro sme sa nevyspali.

30.8. hrad Zborov - prehliadka Zborova -Kút - Bardejovské kúpele 16,43km 7,5hod.
Ráno som si bol prezrieť hrad. Je prekvapujúco veľký. Škoda, že sa oň nik nestará. Pobalili sme sa a zišli do dediny. Ruksaky sme si nechali v cukrárni, kde sme raňajkovali. Prezreli sme si dedinu, kde sa narodil Rákoczi. Veľký dvojvežový kostol je prázdny. Je tu nový cintorín Nemcov padlých v druhej svetovej vojne, zarastený židovský cintorín, katolícky kostol, ruiny kúrie, cintorín vojakov z prvej svetovej vojny. Kúpili sme si melón, naobedovali sa v cukrárni a vybrali sa do kúpeľov po náučnom chodníku. My s Lenkou opäť v šlapkách. Besná cesta žihľavou, malinčím. Neviem v čom bola náučnosť. Štípali nás mravce, Marián dostal po oku. Vyšli sme na žltú a po nej do kúpeľov. Pozreli sme si odchody autobusov do mesta a vrátili sa do lesa prespať. Spali sme vlastne u chodníka pri besiedke. Dole potok robil vodopád a tak sme sa všetci okúpali. Posledný expedičný ohník a spať.

31.8. prehliadka Bardejovských kúpeľov - prehliadka Bardejova 8,5km 10hod.
Spal som veľmi zle. Ráno bolo zamračené, barometer padnutý. Dorazili sračky z Poľska. Chlapi sme sa kúpali ráno. Pobalili sme sa a vyrazili ku skanzenu. Otvorili ho skôr pre nás a privítal nás dážď a veveričky. Raňajkovali sme až po prehliadke, nakúpili kúpeľné oplátky, nabrali minerálnej vody. Včera sme ju skúšali všetkú. Autobusom sme sa odviezli na vlakovú a autobusovú stanicu v Bardejove. Ruksaky sme nechali v úschovni a poďho na mesto. Je tu prekrásne námestie s radnicou a kostolom sv. Egídia. Prezreli sme si aj ikony v múzeu, katov dom, bašty. Z kostola nás vlastne vyhodili, pretože sme prišli skoro na záverečnú, o čom sme nevedeli. No aj tak je úžasný. Naobedovali sme sa v bagetérii, navštívili cukráreň. 19, 15 autobus spolu s nami vyrazil smerom na Bratislavu. K odchodu nám už opäť svietilo slniečko. Desať hodinová nočná cesta sa zdala byť nekonečná. Ráno o štvrť na šesť sme stáli pred autobusom a stískali si ruky na rozlúčku. Expedícia sa skončila. Prešli sme za jedenásť dní 172, 02km. Počasie nám prialo a v podstate všetko čo sme chceli vidieť sme videli. Ono netreba chodiť na expedície len do zahraničia! Leto sa skončilo, školákom prázdniny. Videl som kus Slovenska, prešiel neuveriteľných 438, 32km od 1.7. do 31.8.