Praha SK 98
Úvodná strana
Hore

 

Veľkonočnou Prahou za 10 minút

To budú určite oni! Tmavou, ztichlou dedinou sa z diaľky valí psí štekot. Postupuje k nám a zúrivo mu kontrujú domáci. Odliepame sa od zábradlia oproti kostolu a postupujeme k nemu. Pri krčme sa stretávame. My dvaja s Lenkou, ktorých pánsky doviezol šofér z ešte ráno neplánovanej služobnej cesty a zvyšok partie, ktorá dorazila vlakom. Ako sa dozvedáme, cesta na WC z Bratislavy do Zvolena bola úžasná, no vždy lepšia, ako vysadenie z IC-čka. Hold, pes priateľ človeka! Narýchlo oboznamujeme zvyšok partie - Eda, Vierku, Braňa, Peťu a Zuzanu so situáciou. Opevnený kláštor Bzovík je prístupný a už sme aj vybrali jednu baštu na prenocovanie. Vďaka socialistickej moderne je bašta rozdelená na tri poschodia a na nich miestnosti so zárubňami. Strieľne nestihli zaskliť a elektriku a potrubie zase už stihol niekto vytrhať. Prevádzame kamarátov cez obhorený drevený most. Psi chválabohu neštekajú. Ich brechot by sa od mohutných hradieb v noci dosť strašidelne ozýval. V bašte zisťujeme, že my siedmi sa síce pomestíme, ale štyri psi sa v jednej miestnosti neznesú. Zúrivo si bránia pánovo pomyslené územie okolo spacákov. Keď navyše Nesie zožerie vonku nejaké lajno, musí Zuzana inam. Po večeri nám Edo na dobrú noc číta z knihy s názvom, ktorý by pred pár rokmi určite nevyšiel - Dost bylo kokotů. Noc prebehla vcelku kľudne, avšak raňajší koncert psov každého prinútil tešiť sa na spanie vo vlastnom stane. Ráno kamaráti preliezajú kde aký kút, aby sa oboznámili s pevnosťou. No a po dôkladnych raňajkách môže konečne začať Veľkonočný puťák. Balíme ruksaky a vyrážame. Keďže autobusy tu, ako zisťujeme, chodia len v pracovné dni, čaká nás trpkých 6km po asfaltke až do Trpína. Príhodný názov! Keď sa konečne odrazíme na poľnú cestu, máme toho všetci plné zuby. Nohy bolia od asfaltky, ruky od držania psov na vodítkach. Lesík v diaľke nás priťahuje ako magnet. Zakladáme ohník, v ešusoch varíme obed, no hlavne posedávame a nechávame nohy spamätať sa. Po dvoch hodinkách chtiac nechtiac odchádzame. Na hrad Čabraď je to ešte kus cesty, na šťastie už lesom popri potoku. Z kľudného tempa nás na chvíľu vyvedú kravy, ktorých ohradeným pasienkom si chceme skrátiť cestu. Najprv ich Nesie trochu popreháňa a keď sa spamätajú, tak nás ženú, že cez plot s ruksakmi preletujeme ani motýle. Potok o hodinu vteká do riečky Litavy a za zákrutou sa nám v plnej kráse ukazuje zrúcanina hradu. Než sa rozhodneme, či vystúpime hore, dorážajú na autách chasníci z okolia. Pýtam sa ich na pitnú vodu a jeden, na chôdzi ktorého je vidno, že ju nepije, sa nám snaží ukázať neďaleký vrt. Štrádluje vodou brod nebrod, no vrt nikde. Radšej posielam Braňa so Zuzanou hľadať potok, ktorý ma podľa mapy pritekať z ľava. Nachádzajú však vrt na opačnej strane riečky. Vraciame sa späť a na lúku dorazili zatiaľ ďalšie autá. Fľaša tvrdého koluje a aby som zachránil česť partie, prímam ponuku a zaraďujem sa do kruhu. Dievky dumajú, ako budeme spať, nakoľko partia vyzerá byť enormne vytrvalá a veselá. Zrazu sa však zberajú na odchod. Braňo objavuje neďaleko krásny flek a tak odchádzame aj my. Ponechanú nedopitú fľašu, vraj na nočné zahriatie, cestou darujeme oširákovaným chalanom zo Zálesáka, ktorých stretáme cestou a hádžeme s nimi kus reči. Nuž a potom nás čaká za sútokom potokov Hadie údolie. Nádherný kus lúky, krytý horou a obkľúčený vodou. Nad ohniskom sa týči šesťmetrový totem, na vrchole ktorého bojuje orol s hadom. Staviame stany a stále nemôžeme uveriť, aký krásny kút sme objavili. Za potokom na lúke je vrt, z ktorého príšti pitná voda, v hore dostatok dreva. Pri ohníku hodnotíme odchádzajúci deň, dávame žalúdku čo jeho jest. Spať zaliezame s hviezdičkami, no v noci chlopoce na stany dážď. Ráno sa nie každému chce vyliesť z kutlocha a tak my čo skorší, ideme bez raňajok na hrad. Nachádzame tu žltú a modrú, o ktorých naša mapa nič nehovorí. Hrad podpálil 1812 jeho majiteľ a je to už len zarastená zrúcanina. Výhľad je z nej však prekrásny, tak ako aj nadchádzajúci deň. Schádzame do tábora, ktorý už ožil. Raňajkujeme, balíme stany a potom zvyšok si tiež ide obzrieť hrad. O hodinku vyrážame ďalej. Široká lúka, pokrytá jarnou trávou, kontrastuje s ešte holou horou, ktorá sa topí v polmetrovej vrstve popadaného lístia. Litava meandruje zľava doprava a tak stále hľadáme brody. Pred nami sa dáva na úprk vysoká, ktorú sme vyplašili na paši. Nad hlavami vedú víťazný boj krkavce s jastrabom o svoje teritórium. Slnko pripaľuje a tak postupne končíme v kraťasoch a tielkach. Nádherný deň! Po dvoch hodinách prichádzame k asfaltke, ktorá pretína lúky. U kúpaliska, ktoré v pustine bohvie kto postavil a nechal spustnúť, odpočívame. Potom vyrážame hore asfaltkou do sedla na Mackov vŕšok, odkiaľ sa chceme dostať do Modrého Kameňa. Stupák nás trhá a hore Edo konštatuje, že krvavé otlaky ho porazili a vzdáva to. Zuzana s Vierkou sa pridávajú k nemu a tak sa delíme na dve časti. Navrhujem zvyšku navštíviť Prahu, ovšem tú našu, blízko Lučenca. Na kopci začína byť po slnečnom dni kosa a tak šofér autobusu, ktorý nás mal vziať do Veľkého Krtíša a len s pozdvihnutým prstom prešiel okolo nás a psov, nás nažhavil aspoň na ľudskú blbosť. Ten ďalší o dve hodiny nás však už odváža. V Krtíši už za tmy my štyria - Sido, Yogi, Braňo a Peťa s Diou vystupujeme, zvyšok ide ďalej do Lučenca. Nik z miestnych nevie, ako sa dostať na červenú do Modrého Kameňa a tak pomocou mapy a kompasu volím smer. Šťarcháme sa nočným Krtíšom pomedzi paneláky a vyjavených domácich za mesto. Behom pol hodiny sú svetlá mesta pod nami a za svetla baterky staviame stany na lúke medzi vinohradom a horou. V noci prší a čo je horšie, aj ráno. Využívame krátku prestávku medzi dvomi prehánkami a bleskovo balíme. Práve včas. Prichádza lejak, ktorým sme putovali na autobusovú stanicu a ktorý nás skoro donútil predčasne čunder zabaliť. Skôr však ako do Bratislavy, prichádza autobus do Príboja a tak nasadáme. Vezieme sa slabú hodinku, počas ktorej vietor so slnkom víťazia nad lejakom. Na búde zastávky pri Príboji nás víta heslo o nejakom murárovi Luptákovi, ktorý zabráni v rozkrádaní republiky. Bohvie, čo to teda rozkrádajú. Pomaly sa štveráme blatom na Imrov kopec a odtiaľ asfaltkou popri Zvernici s vysokou zase dole. Na rázcestí nás víta tak jasné značenie, že pol hodiny hľadáme pokračovanie, až ho nachádzame hore na stráni na skale obrastenej trávou. V stále viacej pripekajúcom slniečku stúpame k Lyscu.
Pod ťarchou ruksakov sa pot z nás len tak leje. Keď podľa výškomeru nám na vrchol chýba ešte 100 výškových metrov, zhadzujeme ruksaky a vyvaľujeme sa do popadaného lístia. Po pozviechaní naberáme vodu z neďalekého potôčika. Musíme ju však filtrovať cez plátené čapice a prevárať. Neradi by sme niečo chytili od čiernej. Spotené veci dávame sušiť a hlad zaháňame sáčkovými polievkami. Veľmi sa nám nechce ďalej, no postupne sa rozhýbeme a vyrážame. Cestu preznačkovali a tak hoci sme nechceli ísť na vrchol, musíme. Výhľad zakrývajú stromy, tak sa aspoň zapisujeme do vrcholovej knihy. Niet už kam stúpať a tak kráčame dole. Prechádzame sedlom, veľkou lúkou a prichádzame k Lentvorskému mlynu. Rozhodujeme sa tu utáboriť. Robíme oheň a Peťa si suší mokré veci. Kráľovsky večeriame, veď zajtra sme už doma. Čakanie na zemiaky zahrabané v pahrebe nám obzvláštňuje návšteva divých svíň, ktoré chceli k neďalekému brodu. Rozhodne boli menej vyplašené než my. Začína popŕchať a tak zaliezame do stanov. Leje celú noc a aj ráno a tak balíme mokré stany ako sa dá. Pred Pražským mlynom však pršať prestáva a do Veľkonočnej Prahy vchádzame za slnka. Vítajú nás len sliepky a driemajúce mačky snáď pred každým z vari tridsiatich domov. Tak Prahu z nás ešte nikto za desať minút neprešiel! Fotografujeme sa pred tabuľou a pokračujeme lesom na Lupoč. Aj tu chodia autobusy len v pracovné dni a tak šliapeme až do Halíča. Vybieham na vŕšok odfotografovať kaštieľ a ponáhľam sa dolu, pretože sa nám pošťastilo chytiť autobus do Lučenca. Aj v ňom máme šťastie a rýchlik Sitno nás čoskoro unáša smerom na Bratislavu. Unavení, špinaví, ale šťastný a plný krásnych zážitkov vystupujeme na Hlavnej stanici. Šibači už došibali, mestom vládne podvečerná tíš. Zalamujeme palcami a každý kráča za svojimi doma. Bolo fajn, tak snáď opäť nabudúce nás nohy zanesú niekam na nové, ešte nepoznané miesta našej krásnej domoviny.

Miro Svitek