Veľkou Fatrou 95
Úvodná strana
Hore

 

V trojici Veľkou Fatrou, 1.7.-7.7.1995

Náš prvý vander Veľkou Fatrou sa nám veľmi páčil a aj sme to všade rozprávali. Rozprávanie malo odozvu a Slávo Chobodický sa rozhodol, že tento rok pôjde s nami aj so synom. Napokon pre jeho chorobu šiel s nami len on. Požičali sme mu náš červený ruksak Jermak. Stan si zohnal sám, klasické áčko. Cestovali sme ráno 5, 45h Tatranom a veru keď dobehol na stanicu, mal som zmiešané pocity. Všetko viselo z neho, ruksaku. Prebalil som ho v rámci možností, zobral si totiž so sebou kopu veľkých konzerv. Počasie nám prialo až moc, čo sa prejavilo najmä pri výstupe. Z Vrútok sme šli autobusom do Martina a neskôr do Podhradia. Dlhou dolinou sme vykročili 11, 10. Miestni s podivom obzerali našu trojicu. Cesta po modrej konečne začala serpentínami stúpať hore. Občas nachádzame jahody a slnko pečie. 13, 20 prichádzame na koniec chodníka k prameňu vody. Zisťujem, že Slávo nemá žiadnu fľašu na vodu, ale ocot a cukor - vraj najlepšie proti smädu. Od prameňa sa šplháme skoro štvornožky hore, čo s ruksakmi nie je žiaden med lízať. Konečne 14, 50 sme na rovinke, kde sa križuje modrá so žltou na Kľak. Musíme sa čakať, lebo nás stupák roztrhal. Hore na Kľak to už nie je také zlé a 15, 50 stojíme na Kľaku. Ja už druhýkrát, tentokrát s Lenkou a Slávom. Na rozdiel od toho, keď som tu bol so Zdenkou, nevraciame sa hneď na chatu, ale šliapeme ďalej. Fotografuje nás Slávo s vlajkou Biateca. Je to naša prvá fotka s našou vlajkou. Výhľad je nádherný. Všade dookola sa vlní naše zelené more. Mám veľmi dobrý pocit. Zapisujeme sa do vrcholovej knihy a pokračujeme 16, 40 pomaly ďalej. Schádzame po skalách a začíname hľadať miesto na utáborenie. S Lenkou po chvíli nachádzame miesto s pekným výhľadom na západ slnka. Naľavo od cestičky budeme variť, napravo staviame náš nový malý stan a Slávo svoje veľké áčko. Kopem jamu na ohnisko, zapichujeme vidličky na koltlík. Večeriame šampiónovú polievku a ešte chvíľu hodnotíme u ohňa odchádzajúci deň. Slávo má nové boty z Ameriky a nevychodené, čo znamená problémy, ktoré poznačia naše ďalšie putovanie. Zaspávame s fantastickým výhľadom na krvavé zapadajúce slnko. Ráno vstávame pred siedmou. Raňajkujeme chlieb so salámou, paštétou, džem. Proste hotové hody. Z diaľky znie hrmenie búrky a tak sa rýchlo balíme. 9, 40 začína pršať a tak skúšame Lacovu špecialitu - igelitové pytle z ničiarne. Vystrihujem otvor na dýchanie, pretože sa rýchlo zahmlievajú. Sme však schovaní kompletne až po boty aj s ruksakmi. Neprší dlho a tak šliapeme ďalej. Na Jarabinej stretáme štyroch ľudí. Po prvýkrát v živote vidím výškomer, ktorým porovnávajú údaj na smerovníku. Ponúkajú nás kalíškom. Ja mám väčší záujem o vodu, nakoľko nám pomaly dochádza. Podľa turistického sprievodcu by mala byť v sedle pod Jarabinou. Nachádzame ju asi sto metrov niže cestičky. Trochu je špinavá , ale to nestojí za reč. Obedujeme a po hodinke oddychu pokračujeme ďalej. Cestou nachádzame päť čiernych a dva zelené balóny. Neviem kde sa tu vzali. 13, 40 sme na Malom Lysci a vidíme Borišov. 14, 40 sme na Štefanovej, kde stretáme trampov z Čiech. Vymieňame si poznatky. Sklamem ich, ale senníky sú podľa mňa až na Kútnikovom kopci. Oni sa obdivujú Lenke, čo ma hreje pri srdci. Cesta sa krúti a mierne vlní. Slávo stále viacej zaostáva, až šliapeme s Lenkou sami. Otlaky ho zradili a ja mu nemôžem pomôcť, musím sa starať o Lenku. 16, 00 sme do roka a dňa na Javorine. Keď sme vyliezli na ňu, ovalila nás čierňava ako hrom. Bleskovo sme zbehli do dolinky pod vrcholom, natiahli pytle a zašili sa pod ihličnany. Lejak trval hodinu, ale nám bolo fajn, aj sme si s Lenkou pokecali. Mokrí sme ale prišli na Borišov aj tak. Ochraňáky ten nápor mokrej trávy nevydržali. 17, 40 sme dorazili na chatu. Prezliekli sme sa a dali sme si čaj s rumom. Lenke moc nechutil, ale donútil som ju ho vypiť. Slávo prišiel po nás hodne neskoro, už som mal oň obavy. Veci sme dali sušiť okolo piecky, zapísali sme sa do knihy a kecali s chatárom. Prehral súd s KST a hoci chatu riadne kúpil od Interhotelov, musí sa vysťahovať. Vraj sa vráti do Kanady. Chata zodpovedá situácii. Všetko zo stien je preč, chatár nemá okrem pitia nič na jedenie. Spíme dole oproti kuchyni. Ráno vstávam o 7h. Idem sa k prameňu umyť do pol pása. Je veľká hmla, no nie zima. Dali sme si sójový perkelt, ktorý mal Slávo. Lenka v kuchyni urobila práškové zemiakové placky. Chodia sem ľudia lúčiť sa s chatárom, alebo len sa zastaviť počas túry. Stále je niekto na chate. Hrá sa na gitare, spievame. Slávo s chatárom popíjajú a rozprávajú si zážitky z Ameriky. S Lenkou sme vybehli na vrchol Borišova a odfotili sa u vrcholovej schránky. Dole v knihe je zápis, že tu boli preteky v behu do kopca. Keď som si prečítal časy a prešiel si trasu, skláňam sa pred športovcami, ale je to bláznovstvo. Večer sme nachystali s Lenkou táborák. Zišla sa na ňom kopa ľudí. Opekali sme slaninku, no dážď nás zahnal. Pobalil som nás a som rozhodnutý ráno vyraziť ďalej. Slávo už nechce ísť. Zíde vraj s chatárom ráno do doliny. Ráno napriek hmle ideme. O 9h sme pod Kýškami, o 10h na salaši a pijeme kyslé i sladké kravské mlieko. Stretli sme honelníka, ktorý hľadal stádo a aj tu na salaši nie sú celkom triezvi. Mlieko nám bodlo, dokonca sa tu vraj dá aj prenocovať. 10, 40 sme na Ostredku a napriek prudkému protivetru 11, 20 na Krížnej. Hmla sa konečne rozchádza. 12, 40 sme ubytovaní na Kráľovej studni. Umyli sme sa v umývadle v teplej vode, opral som čo bolo treba. Jesť tu tiež moc čo ponúknuť nemajú. Hostí tu skoro vôbec niet. Večer si pozrieme televízor, jeme vlastné zásoby, hráme žolíka. Ráno 8, 40 odchádzame oproti plánu na Turčianske Teplice a nie do Blatnice. Svieti už slnko a tak sa ide fajn. Cesta dosť prudko klesá lesom. Toto by som nechcel šlapať hore. 11, 40 sme u V. Skajnej. Býval tu pioniersky tábor. Šliapeme asfaltkou, čo je dosť únavné. 14 h sme v Háji. Myslel som, že sa ubytujeme v motoreste Štubňa, no neubytuvávajú a tak sme sa aspoň parádne naobedovali. Spať šliapeme cez T. Teplice na Diviaky do kempu. Dorazili sme celkom uštvaní a stan sme postavili ako jediní. V kuchynke je všetko potrebné a tak si varíme večeru. Ráno sme vyrazili do Kláštora pod Znievom. Zaspali sme a tak sme šli stopom. Ten nás vysadil mimo značky za dedinou. Tvrdil, že ku kláštoru sa dostaneme cestičkou kolmo hore. Museli sme to vzdať, pretože Lenku po včerajšku bolí noha a je veľký hic. Vrátili sme sa do Znieva a pri pekárni sme chytili stopa, ktorý nás zase zaviezol do kempu. Rozhodli sme sa pobaliť a ísť vlakom do Martina a autobusom do Necpal k Sumkovcom. 14, 30 nám šiel vlak, 15, 15 autobus. U Sumkovcov sú deti Mirovho brata z Dražoviec. Večer sme si na záhrade opekali slaninku. Na druhý deň sa s Lenkou túlame poza dom. Ukazuje mi hrob Rafa, pričom mu upraví okolie. Mala ho veľmi rada. Ujo robí na Necpalke pri záhrade priehradu, aby sa deti mohli kúpať. Voda je však aj napriek horúčave riadne čerstvá. Po obede ideme na autobus a do Bratislavy vlakom. Škoda, že Slávo s nami neabsolvoval celý vander a škoda že Lenku rozbolela noha. Mohli sme ešte urobiť nejaký výšlap. No boli sme na Kľaku, prešli sme Fatru po červenej. Stan nám ráno v kempe prevlhol od rannej rosy, takže asi prvý dážď by nás vyplavil. Inak, je ľahký, skladný a pri dobrom počasí výhodnejší ako celty. Takže opäť jeden čunder za nami a už sa teším na ten ďalší o rok. Lenka bude staršia a snáď sa k nám opäť niekto pridá. Tento čunder ma inšpiroval k napísaniu mojej prvej poviedky, ktorú potom uverejnil Tramp a tak sa začala jedna ďalšia etapa môjho čundrovania. To je už však o inom.

Miro Svitek