10. výročie LLM
Úvodná strana
Hore

Desať rokov od obnovenia pôsobenia LLM v Československu

moje dojmy a úvahy zapísané krátko po výročnom sneme LLM
v roku 2000 na táborisku pri Sklenom nad Oslavou

Je to takmer neuveriteľné, ale od obnovenia činnosti československej Ligy lesnej múdrosti uplynulo už 10 rokov. Za tú dobu naša krajina i organizácia prešla veľkými zmenami a zložitým vývojom, ktorý viedol k rozdeleniu a samostatnej existencii dvoch štátov i vynútene aj dvoch woodcrafterských organizácií.

Dlhé roky som nebol na sneme našich českých bratov a o dostávali sa len sprostredkované informácie o pomeroch na západ od rieky Moravy. Aj preto som si povedal, že tento rok už nesmiem chýbať a moje odhodlanie umocnila pozvánka, ktorá prišla na moju adresu.

A tak som v sobotu na poludnie dorazil do Skleného nad Oslavou a pustil sa lesnou cestičkou k táborisku pri rybníku, kde, rovnako ako pred desiatimi rokmi, sa mali stretnúť woodcrafteri pri posvätnom ohni.

Vedel som, že idem správnym smerom, ale ťažko sa opisuje pocit, keď som ešte v hustom smrekovom lese zacítil vôňu dymiacich teepee. Ten kto táboril v teepee, vie že to ne je obyčajná vôňa dymu. Každý oheň sa podpíše na plátne a rokmi táborenia sa už nedajú zamaskovať. Možno aj preto ma vždy pri stavaní nášho príbytku vždy napĺňa krásny pocit, ktorý je určite podporený aj vôňou, ktorá sa šíri z práve rozbaleného balu vyúdeného plátna.

Vyšiel som z lesa a ostal som stáť na kraji lúky a pozoroval dianie na táborisku. Na lúke sa týčilo okolo 20 teepee, po ľavej ruke bola kostra veľkej chyže, na ktorej asi býva počas letných táborov natiahnuté celta, obďaleč starší pán (Hary Salzman) rozprával o svojich stretnutiach s Indiánmi, na dekách neďaleko prameňa práve komisia rozhodovala o tom, ktoré z predložených ručných prác získajú ocenenia, všade vládla v celku pokojná atmosféra, ktorá vôbec nenasvedčovala, že o pár hodín „vypukne“ veľký snem.

Sledoval som tváre, hľadal pohľadom starých známych a rozmýšľal o tom, akú sme prešli cestu od nášho posledného spoločného stretnutia na sneme. Väčšinu tvárí som videl po prvýkrát, ale potešila ma aj prítomnosť mnohých „starých“ známych. Väčšina bola zabratá do rôznych činností, a tak som sa s nimi zvítaval postupne, keď sa vynorili z teepee či z lesa.

Každé stretnutie bolo milé, s každým sme mali o čom hovoriť...

Vyzeralo to, že program vôbec nie je „centrálne riadený“, ale organizátori stretnutia mali predsa len v rukách nenápadnú taktovku a najväčším tromfom a prekvapením bolo, keď z lesa vypochodovala ľudová hudba aj s tanečníkmi. Na jednej strane to bol humorný pohľad, keď sa okolo krojovaných mládencov a dievčat zhŕkli woodcrafteri v bederkách či v zálesáckom odeve, ale malo to svoju myšlienku. Po niekoľkých malebných moravských piesňach a tancoch sa prítomní dozvedeli, že ľudová hudba došla nielen pobaviť ale aj pomôcť pri plnení činov a začala výučba ľudových piesní a tancov. Zopár okolostojacich vzápätí zmizlo medzi teepee, ale väčšina sa zapojila a po pár neistých krokoch sa už miešali kroje s bederkami – aj to je woodcraft.

Veľmi som sa potešil stretnutiu s Migisim, ktorý pred mnohými rokmi veľmi ovplyvnil vznik nášho kmeňa i moju vlastnú cestu, s Mahykanom, zvláštny bol rozhovor s Norkom Samotárom, prekvapilo ma stretnutie s Tapinou (bola medzi pozvanými bývalými zaslúžilými členmi Ligy, podobne ako ja), zvítali sme sa s – ale milé bolo vlastne každé stretnutie po rokoch, keď sme si opäť mohli povedať „Hau kola!“ a spýtať sa na to, čo je nového (nesmiem opomenúť stretnutie s Willym, Bobrom, Tagajutahom, Brkom, Keny Otterom, detským kmeňom tuším z Uherského Hradiště a ďalšími).

Slnko sa začalo skláňať nad les a blížil sa začiatok snemu – ale ako to už bolo veľakrát predtým, horúci deň vystriedal búrkový večer a začiatok snemu sa posunul o takmer dve hodiny.

Nakoniec sa predsa len nad táboriskom začala znášať melódia snemového signálu a pri vchode na snemovisko sa postupne zhromaždilo okolo 150 ľudí.

 

Bol som zvedavý, ako bude prebiehať snem – v pamäti mám totiž hlboko vryté spomienky na ligové snemy, ktorých priebeh výrazne určoval kmeň Biely Wampum a ktoré boli často okrem úzkostlivého dodržiavania určitých zásad sprevádzané konfliktnými a netolerantnými diskusiami o mnohých otázkach. Ďalší priebeh udalostí ma presvedčil, že česká Liga to už prekonala a dianie na sneme ma v mnohom takmer – ale prevažne v dobrom zmysle - šokovalo.

Takže pred vchodom na snemovisko sa zhromaždili skupiny woodcrafterov (novinkou pre mňa bolo, že každý kmeň si priniesol vlastný totem, ktorý nad jeho členmi povieval počas celého snemu) a Starý Vlk potom pozýval do snemového kruhu náčelníctvo Ligy, hostí a jednotlivé kmene. Za vytrvalého mrholenia to bolo trochu zdĺhavé, ale napriek tomu malebné. Nakoniec sa do posledného miesta zaplnil snemový kruh tvorený tromi radmi lavičiek a snem mohol začať. Prekvapilo ma, že snemový oheň nemusel byť založený priamo pri snemovom kruhu, ale horiace fakle boli prinesené z teepee (nemám pochýb o tom, že to bol čistý oheň, a keď spomeniem na tvrdošijné trenie driev v daždi, považujem to za rozumnú zmenu). Už som takmer zabudol, že kedysi sme aj my zapaľovali najskôr svetlá a až potom oheň Veľkého ducha, ale viac ma prekvapilo, že každého bojovníka zapaľujúceho svetlá sprevádzalo dievča, ktoré prednieslo zákony daného svetla v nie presnom znení, ale skôr formou voľných odporúčaní. Nebolo to zlé, len som s tým nerátal... Snem s prehľadom viedla mne neznáma deva, ktorej som hneď na začiatku snemovania chcel zahasiť iskru tlejúcu na chrbte – až v poslednej chvíli som zistil, že svetielko vychádza z niečoho elektronického (mobil alebo fotoaparát).

Nechýbalo mi zdĺhavé predstavovanie prítomných – veď kmene boli predstavené hneď na úvod a ich náčelníci sedeli v prvom rade. Náčelníkovi Ligy pár dni pred snemom odišiel hlas (ako sa chripiac vyjadril, podľa nejakého zákazníka to bolo „horúcimi dňami a chladným pivom“) a tak jeho hodnotenie posledného roku prečítal Ablakela. Najväčšiu pozornosť v ňom venoval asi tomu, čomu sa woodcrafterská organizácia má a nemá venovať. Ak niekto očakával hodnotenie podľa nejakej šablóny s vymenovaní akcií a počtu účastníkov, bol sklamaný – namiesto toho náčelník Ligy poďakoval tým, ktorí jednotlivé akcie pripravovali a tak sa vlastne spomenuli aj samotné akcie. Celkovo to vyznelo veľmi prirodzene a neformálne – žiadna správa hospodára s číslami, ktoré aj tak nikto nepočúva, žiadne vajatanie o tom, ako sa plnia či neplnia činy...

Po tomto prejave sa k slovu dostala „kultúrna vložka“ – s pobavením sme sledovali scénku v štýle Járy Cimrmana, v ktorej nám bolo odhalené, ako Seton prišiel na myšlienku dať Indiána ako vzor pre woodcrafterov. Že to bolo vďaka spevu českého zálesáka asi ani nemusím zdôrazňovať.

Veľmi milým bodom programu boli pozdravy zástupcov kmeňov, keď každý náčelník priniesol zo svojho táboriska polienko a s prianím ho vložil do snemového ohňa. Mal som z toho veľmi silný zážitok.

Obradu udeľovania pôct a woodcrafterských titulov predchádzalo „vysvätenie“ ligového obradného oštepu, ktorý bol zverený do opatery Starému Bobrovi ako predsedovi ústrednej rady orlích pier. Oštep zdobený pravým orlím perím, tepaným medeným hrotom, drobnými roľničkami a korálkami bude isto ozdobou všetkých budúcich snemov.

Hlbokým zážitkom bol tanec, v ktorom dvaja bojovníci predviedli, ako sa mladý orol učí lietať a získava od staršieho skúsenosti. Slovami sa to nedá opísať, ale bolo to pre mňa nezabudnuteľné.

Pred polnocou, keď už aj dážď ustal, bola vyhlásená prestávka s tým, že po nej sa už nemusia všetci vrátiť a pred nami bola už len diskusia.

Hlavnou témou v diskusii bol Loganov návrh, aby sa Liga vyjadrovala (vydávala „tlačové správy“) k celospoločenským problémom, či už environmentálnym alebo sociálnym či politickým. Po dlhej debate sa však väčšina zhodla v tom, že poslanie LLM je niekde inde, než zaujímať stanoviská k často veľmi odborným otázkam (a otázkou by bolo, či by s takým stanoviskom súhlasili všetci členovia). Došlo k dohode, že sa môžu k niektorých vážnym otázkam pripraviť diskusie s odborníkmi, čo podporí aj zlepšenie rozhľadu členov LLM, ale stanoviská sa vydávať nebudú.

Diskutovalo sa aj o rušivom pôsobení fotografovania na sneme. Najmä na minuloročnom sneme vraj boli problémy s nespratnými filmármi, ktorý sa motali okolo snemoviska aj teraz. Vnútorne som nesúhlasil s tými, ktorí boli striktne proti fotografovaniu na sneme, nakoľko pohľad na fotografie zo snemov pred mnohými rokmi vyvoláva vo mne mnohé krásne spomienky aj po mnohých rokoch sa k nim rád vraciam. Myslím, že snímka, na ktorej je zaznamenané, ako je 12-ročný chlapec pasovaný titulom Sagamor Čikala bude mať do 10-20 rokov pre neho neoceniteľnú hodnotu a bolo by škoda pripraviť ho o takúto spomienku. Inou otázkou je, či je vhodné, aby na sneme fotografoval každý druhý účastník.

Bolo pomaly pol tretej, keď sa nad táboriskom rozľahla modlitba kmeňa Omaha a po nej sa snem skončil – opäť však nedošlo k tomu, čo bolo v minulosti takmer zákonom – že všetci museli opustiť snemovisko. V hrejivej žiare posvätného ohňa sme ešte dlho stáli a diskutovali o rôznych otázkach.

Na záver môjho rozprávania o sneme českej Ligy lesnej múdrosti desať rokov po obnovení jej činnosti si dovolím vyjadriť presvedčenie, že súčasné pôsobenie Ligy je oveľa prirodzenejšie, príťažlivejšie ako pred rokmi, že došlo k nájdeniu správnej tváre a formy, ktorou je možné osloviť široký okruh ľudí.


Prežil, precítil a zapísal Edo