Správny muž...
Úvodná strana
Hore

NECH OKAMŽITE PRESTANÚ ŽRAŤ
alebo SPRÁVNY MUŽ NEVYCHÁDZA NEOZBROJENÝ
(EXPEDÍCIA BIELE NOCI - ŠVÉDSKO)

Začiatkom roku 1996 som sa od jedného bližšie nemenovaného, pomerne známeho Eda z Ligy lesnej múdrosti dozvedel, že s kamarátom zakladá združenie pre pobyt v prírode - Faunima a ako prvú akciu organizuje expedíciu na sever Švédska až za polárny kruh, do národného parku Muddus a na rieku Ranealven. Vzbudilo to môj záujem, ale nepredpokladal som, že z toho bude niečo viac. Postupom času sa však situácia zmenila a 16.7.1996 som stál v plnej poľnej pred bratislavským Istropolisom spolu s ďalšími divočiny chtivými dobrodruhmi. Z 35 účastníkov som poznal len asi 7 a preto som bol veľmi zvedavý na zvyšných 28.
Na druhý deň ráno sme už podupávali pred prístavnou budovou v poľskom Swinouščí a čakali na trajekt do Švédskeho Malmö. Po colnom odbavení, pri ktorom 90% výpravy tŕplo, že by legendárni švédski a poľskí colníci mohli odhaliť ich zásoby mäsitej potravy či doma pálených všeliekov (pozn. Do Švédska sa nesmú dovážať mäsové ani zemiakové výrobky a viac ako 1l alkoholu na osobu), sme sa konečne nalodili na trajekt poľskej spoločnosťou Polferries. Tu si pašeráci vydýchli a poctivci si začali šklbať vlasy. No bolo ich málo a čoskoro ich to prešlo. Nastala - pre nás, suchozemské krysy - veľká chvíľa. Vyplávali sme. Mnohí boli na trajekte po prvý krát v živote. Títo jedinci sa rozbehli po lodi a onedlho ich už vyháňali z rôznych verejnosti neprístupných priestorov ako sú kajuty mužstva či kuchyňa. Jedna obzvlášť schopná, nemenovaná osoba sa takmer dostala aj do strojovne, kde personálu tvrdila že hľadá záchod. Takmer ju pokladali za teroristu. Títo nevyrovnaní jedinci sa dali poľahky identifikovať podľa vzrušených výkrikov typu: Som taký/á šťastný/á, WOW!,... Po počiatočnej eufórii sa však aj títo upokojili (či unavili) a začali sme hrať amerického žola (=žolíka).

Po 8 hodinách plavby sme priplávali ku švédskym brehom a v sprievode stoviek medúz (WOW!) sme prirazili k brehom mesta Malmö. tu sme mali asi hodinu a pól voľna pred odchodom vlaku do Štokholmu. Vrelo Vám odporúčam prehliadku tohto juhošvédskeho malebného mesta so svojskou architektúrou (krásne domčeky a fontány na námestí, nádherné hlavné námestie, kostoly, vodné kanály) i nočným životom. Potom sme už nastúpili na vlak a vydali sa do stredu Švédska, do Štokholmu. Sem sme dorazili okolo 6. hodiny ráno a mali sme možnosť vychutnať nezvyklo tichú, ba až vymretú metropolu. Ta však postupne ožila a zažili sme nefalšovaný život veľkomesta, plného pouličných umelcov, predavačov, stánkov so suvenírmi,... a to všetko v kulisách krásnej severskej starobylej architektúry, perfektne dopĺňanej početnými modernými stavbami (možno ešte krajšími!). Prípadným návštevníkom odporúčam Vasa Museum, kde je kompletne zrekonštruovaná originálna stará Švédska loď Vasa, ktorú pred niekoľkými rokmi vytiahli z morského dna (potopila sa r. 1628 a odpočívala tam presne 333 rokov. Cena - 40 SEK). Nezabudnite si však pozrieť ani Nordiska Muset, Kráľovský palác a výmenu stráží, radnicu a mestskú tržnicu plnú všelijakých morských oblúd,... Ak Vám ostane čas, sadnite si kdesi v starom meste a vychutnávajte jeho atmosféru. Nezabudnite si v informačnom stredisku (sú označené zeleným I - napr. na radnici) vypýtať brožúrku "Stockholm this Week" (gratis) čo je niečo ako "Kam v Bratislave", a nájdete tam všetko o tom, čo sa Štokholme ten týždeň deje.

Po asi 12 hodinovej prehliadke mesta sme sa opäť všetci zišli na hlavnej stanici a čakali sme na vlak. No vďaka nesprávnym informáciám od jednej nemenovanej slovenskej cestovky sme ním neodišli. Nemali sme totiž miestenky a preto nás nepustili do vlaku. Museli sme si ich kúpiť a počkať si 3 hodiny na ďalší spoj na sever Švédska, do Gällivare (aj keď s prestupom). Po 12 hodinách nezabudnuteľnej cesty vlakom sme konečne dorazili do tohto severského mestečka. Tu sme sa stretli s našimi horskými (z)vodcami, organizátormi a kamarátmi Edom, Radom a Janom z Faunimy. Štvrtý z nich, Jano 2 - Modok cestoval spolu s nami už z Bratislavy. Títo nás doviedli k informačnému centru a miestnemu múzeu na krátku prehliadku. Podaktorí si dali vystaviť certifikát o prekročení polárneho kruhu, poslali posledné pohľadnice domov ako rozlúčku s civilizáciou a už sme sa vracali na námestíčko ku stanici, kde sme mali zložené bágle. Tu sme sa rozdelili na dve skupiny: Rafteri a trekeri. Tieto sa po týždni vymenia. Ja, ako aj všetci moji známi z kmeňa & spol. sme sa ocitli v tej prvej, rafterskej. Ako sa neskôr ukázalo, našťastie.

Zatiaľ čo nás Tranzitom (každý správny cestovateľ má starú fordku. Tá naša je síce pomerne nová, no my na nej zapracujeme) vozili na miesto nášho nalodenia sa trekeri prebaľovali, aby si mohli nechať polovicu potravín, potrebných na splav, v aute. Po prvom kontakte s miestnymi sobmi (zdržiavajú sa takmer výlučne na diaľniciach a cestách 1. a 2. triedy, kde sú pánmi) sme sa doviezli ku rieke Ranealven a začali sme nafukovať rafty. Záležitosť za normálnych okolností bezproblémová, no v sprievode miliárd komárov a mušiek simuliek nerealizovateľná. Okamžite sme vytiahli rôzne repelenty, ktoré, ako sme neskôr zistili, fungujú len asi 20 minút. A tak sme v 20 stupňovej horúčave nahodili dlhé rukávy a gate, aby sme ich celé 3 týždne nedali dole. Ísť na záchod bolo peklo ...
Po krátkej inštruktáži nášho (z)vodcu Rada sme sa vydali na prvú krátku etapu - krst vodou, dlhú asi 4 km. Doplavili sme sa k nášmu prvému ležovisku, kde sme po prvý raz zistili, čo je to polárny deň, ako za nás varí Vitana, a na čo sú moskytiéry v stane.
Rieka Ranealven sa rozkladá v oblasti polárneho kruhu. Bola vyhlásená švédskou vládou za prírodnú rieku, ktorá nesmie byť prehradzovaná ani inak krotená. Pre podporu turistického ruchu tu postavili v 5 kilometrových rozstupoch zruby s latrínou, saunou, drevom na kúrenie, ...

Na druhý deň ráno sme nasadali do člnov už s vidinou ozajstného raftovania. Nedočkavo sme očakávali prvé pereje a snažili sme sa ich už na diaľku identifikovať podľa odlesku hladiny. Onedlho sme už počuli "hrozivé" hučanie vody. Okamžite bol vydaný príkaz pristáť pri brehu. Rado odborným zrakom zhodnotil rieku, lokalizoval prúdnicu a oznámil stratégiu zdolania živlu. Všetci ho zdolali a lode prežili. Vylúčili sa prvé dávky adrenalínu a následne endorfíny. To sa ešte niekoľkokrát opakovalo, pereje sme zdolávali so stále väčšou a väčšou bravúrou, už sme pred nimi nezastavovali ani sme nevymýšľali spoločnú taktiku. Ono sa to ani veľmi nedalo, pretože stačila malinká nepresnosť v kormidlovaní a každý už musel improvizovať a rýchlo riešiť situáciu na vlastnú päsť.
Vyskytli sa aj prvé uviaznutia na ľstivo ukrytých kameňoch. Neskôr to nebola žiadna rarita, bol totiž pomerne nízky stav vody a v miestach, kde sa rieka rozlievala trošku širšie sa zrazu tvorilo množstvo menších prúdnic a vymotať sa z ich labyrintu bolo občas skutočne veľmi ťažké. Rafting sa vtedy menil vo vodný slalom. No prvé uviaznutie jednej z posádok bolo ostatnými troma hodnotené ako čin zahanbujúci celú expedíciu a okamžite sa stali posádkou "mamľasov". Museli vyskočiť do spenenej vody a čln cez pereje pretiahnuť. Keď zase naskočili, začali sa sušiť a prezliekať. No onedlho každý zistil, že to nemá žiaden význam a že každý si cez deň zaskáče do sýtosti mnohokrát denne. Potom sme sa sušili vždy až na konci etapy.
Ešte perlička. Keď som, sťa kormidelník s obmedzeným výhľadom cez 4 m dlhý čln chcel v jednej obzvlášť vypätej situácii po našich neskúsených háčičkách, aby mi hlásili kamene pred nami, odpovedala mi so stoickym pokojom jedna z nich: „Sú pred nami všeliakééé kamene ...“ Krrchh!

Aby som ešte ozrejmil pomenovania posádok: Všetci boli mamľasi. Tí sa delili na Extrémistov (pôvodní mamľasi, nazvaní podľa kormidelníka, ktorý to na vode vie, lebo on vraj 5-krát Hron splavil.), Mongúsákov (ich kormidelník bol môj spolustanujúci a vlastnil bicykel značky Mongoose, ktorý oplakával a smútil za ním. Nechal ho totiž v Bratislave.), Džítíčkári (naša, the best of posádka, kde sa nachádzal istý Mišo, majiteľ bicykla značky GT a odporca Mongoosu... Dlhé slovné vojny sa niesli ponad tichú hladinu Ranealven.) a nakoniec posádka Rada (z)vodcu nášho. Radšej bez prívlastkov.
Po šiestich dňoch sa víťazne naša plavba skončila nad vodopádom v Klingerseli, vysokým asi 3-4m, nesplavným. Náš splav rieky Ranealven sa končil, prežili sme. Prežili sme aj strašnú perej pri chatke číslo 9, kde sa tohoto roku utopilo 9 ľudí. Prežili sme aj hroznú 35 km dlhú etapu, ktorú sme šli asi 10 hodín. Možno prežijem aj to, že som priviedol foťák požičaný od Mother do stavu nefunkčného vinou zvýšenej vlhkosti v sáčku (ale spočiatku fakt nebol deravý ...!). Skúsili sme si aj miestnu lesnú saunu, ochutnali morušky a tešili sa na trek.

Na druhý deň nás previezli na miesto, z ktorého sa malo vyrážať do národného parku Muddus. Po nečakaných komplikáciách sme tam s 1 dňovým meškaním skutočne aj vyrazili. Prebalili sme si batohy, pretože tu sme už nemohli počítať s podpornou skupinou v podobe Ford Transita ako počas raftu a týždeň sme mali putovať bez kontaktu s civilizáciou.

Národný park Muddus nie je síce rozlohou príliš veľký, ale bezpochyby je jedinečný. Preto bol ocenený Európskym diplomom za ochranu prírody. Je to územie o rozlohe asi 500 km2 (35x15 km) kde sa striedajú močiare, rašeliniská, riečky s borovicovými lesmi, kamenistými kaňonmi a vodopádmi. Je to kus úplne panenskej prírody, aká sa kedysi rozkladala po celom severe. Už len čakáte, že sa z hmly vynorí dinosaurus (vynoril som sa však len ja). Správa parku tu vybudovala niekoľko chát (na rozdiel od tých v údolí rieky Rĺnealven sa v týchto platí - asi 150 SEK za noc. To sa posiela šekom, pretože tu žiaden dozorca nie je. Aj tak sme ale radšej spávali v stanoch. Je tu niekoľkých odpočinkových miest navzájom poprepájaných drevenými lávkami na plavákoch (inak je pohyb po močiari nemožný). Niekedy tu nepomôžu ani gumáky. Aj keď sa väčšinou jedná o rovinu, vôbec to nie je jednotvárne divadlo. Fauna i flóra sú tu neobyčajne bohaté a exotické. Popri komároch a simulkách (tu som konečne pochopil prečo Tomáš neustále nadáva: " Nech okamžite prestanú žrať!" - lenže správny muž (ani žena) nevychádza neozbrojený (repelentom - spotreba 1,5 tyčinky za deň) v hojnom počte sa tu vyskytujú aj soby, losy, medvede, bobry, množstvo vtákov (veľmi vzácnych - za týždeň sme tu videli napr. 3 páriky sokola sťahovavého, jeden aj s mladými. Znalec ocení...).

Z flóry ma okrem rôznych zakrpatených briez a vŕb, machov (rašelinník) a úchvatných lišajníkov zaujali hlavne mäsožravé rastliny (Rady rástli v okolí chodníčkov - ktovie prečo...?) a mierne halucinogénna čučoriedka močiarna. Rástlo tu aj množstvo morušiek (po anglicky cloudberry - niečo ako jahoda, chutné). Takýmto krajom sme teda týždeň putovali až sme nakoniec došli ku rieke Lulealven. Ide o jednu z najväčších Švédskych riek. Pramení v horách, v ľadovci. Je na nej množstvo vodných elektrární. Sú však veľmi citlivo zasadené do prírody. Pri ich výstavbe zachovali aj asi 4 km dlhý kaňon, ktorý kedysi dávno vymlela voda. Tu, na jeho brehoch sme strávili posledné dva dni pobytu vo voľnej švédskej prírode. Medzi krátkymi prehánkami sme stihli ešte vybehnúť hore kaňonom až pod priehradný múr. Nebolo to až také jednoduché, lebo skaly boli dohladka omyté vodou (citujem jednu nemenovanú účastníčku: „Už nikdy nepoleziem na skalýýýý!“). Na konci údolia sme napokon našli ceduľku „Zákaz vstupu do kaňonu, priehrada sa vypúšťa bez upozornenia!“ Uff! No comment!
A potom už pre nás prišiel autobus, prekročili sme polárny kruh smerom na juh s medzizastávkou v Vuollerime, kde je múzeum experimentálnej archeológie, ktoré sa venuje spôsobu života dávnych obyvateľov týchto končín. Odtiaľ sme s krátkou prestávkou v Štokholme pokračovali do Malmő, potom trajektom do Poľska a cez Čechy späť do Bratislavy.
A teraz sa môžem začať zotavovať z finančného šoku. Tak rok a pol o chlebe a vode.

P.S.: Díky, FAUNIMA.

text: Dino (Bratislava)
foto: Edo (Wappacomo Minal)