A súhlas prišiel
Úvodná strana
Hore

 

Tento zápis robím s odstupom skoro šiestich rokov, no nesmie chýbať v kronike Biateca, pretože na dlhé roky určil naše smerovanie. Vždy keď som ako malý bol chorý a ležal v kuchyni na diváne, bral som si so sebou zviazané povojnové ročníky Junáka, ktorého odoberal otec vo Vansdorfe. Neskôr som čítal Foglara i Setona, no podobné dobrodružstvá som nezažíval. Naši nás brávali pravidelne do lesa, no nebolo to ono. Keď som podrástol, dlhé roky som sa aktívne venoval futbalu a tu cez víkendy nebol čas chodiť do lesa s nejakým oddielom a aj tak som o existencii žiadneho nevedel. Na prvom čundry som bol po ukončení tretieho ročníka na priemyslovke so spolužiakmi Jurom a Janom vo Vysokých Tatrách. Ženil som sa krátko po ukončení školy, potom prišla vojna a hoci žena rada chodila do lesa, na stanovanie moc nebola. Prehovoril som ju dvakrát a viacej nie. Raz sme aj s malou Zdenkou boli zo soboty na nedeľu stanovať na trase Jur - Biely Kameň - Biely Kríž - Zbojníčka - Rača a potom prišiel veľký čunder Podsuchá - Borišov - Necpaly. Švagor nás odviezol do Podsuchej, tam kolega Lukačovič robil školenie SZM pre turistov. Tu sme prespali a na druhý deň prešli na Borišov. Tu sme mali spať najprv na salaši, no keď sa chlapi začali po polnoci biť, ušli sme a pri baterke stavali stan. Napriek ťažkým ruksakom, snáď mal aj 25kg, mne sa to páčilo, no Danica už viacej nechcela ísť a s malou Zdenkou ma pusiť. Chodili sme pravidelne do lesa, letné dovolenky trávili vo Veľkej Fatre, no nie pod stanmi. Preto som veľmi rád prijal ponuku ísť robiť športového referenta do detského tábora FSB. Tu som sa zrazu ocitol v niečom o čom som od malička sníval. V rokoch 1987 až 1991 som tu so Zdenkou a neskôr aj Lenkou prežíval krásne prázdniny. Pod dojmom tábora som súhlasil skúsiť robiť vedúceho v škole. Už raz, ako 15-ročný som to rok skúšal, no povinnosti v novej škole i futbal a asi aj nízky vek to rýchlo ukončili. S novým oddielom sme boli v roku 1990 stanovať. Posledný Miřetín prišiel v roku 1991. V roku 1992 som nemohol ísť, pretože som šiel so Zdenkou na šesť týždňov do Francúzska. Oddiel už nefungoval, Zdenka o les už moc záujem neprejavovala a s Lenkou nás dlho žena nechcela pustiť. Až prišiel súhlas a Lenka si na svoj prvý ozajstný čunder takto spomína:

Nepamätám si mnoho, ale aj tak sa ako prvý zaryl do pamäte. Neviem, či to bol piatok, či štvrtok, či iný deň, ale skrátka jedného slnečného dňa sme ja a môj otec vystúpili z autobusu v Plaveckom Mikuláši. Ja dodávam, že to bol piatok okolo 28.6.1993. Nebo bolo krásne, bezoblačné a my sme sa vydali po značke k nejakej horárni (Monrepos). Názvy miest a kopcov si nepamätám, takže ich budem pomenúvať všeobecne. Tam sme odbočili zo značky a šli hľadať vodu. Tú sme aj našli a teraz neviem či zámerne, alebo že sme sa stratili, na značku sme sa už nevrátili. Otec išiel hľadať vhodné miesto na nocľah a mňa nechal pri ruksaku. Dosť dlho sa nevracal a ja som sa začala báť. Vybrala som sa teda za ním a volala naokolo, aby sa ozval. Keď ma našiel, vyhrešil ma, že robím rámus a nahnevám horára. Miesto na nocľah neobjavil žiadne. Ja som ale zbadala malý vŕšok a na ňom sa mi videla byť cesta. Samozrejme, že tam žiadna nebola, ale na vŕšku bola rovinka, kde sa dal pohodlne rozložiť stan. Tu sme prečkali noc a na druhý deň sme pokračovali skutočnou cestou, ktorá začínala za kopčekom. Po obidvoch stranách cesty rástlo množstvo jahôd aj s červenučkými plodmi. Tie sme zbierali a pomaly postupovali dopredu, až sme prišli na čistinku. Pravú lesnú čistinku zaliatu slnkom a na nej jeleniu rodinku, ktorá sa vyhrievala na slniečku. Chvíľku sme ich pozorovali, ale zakrátko sa zdvihli a dôstojným pomalým krokom odkráčali do lesa. Boli sme uchvátení. len mňa mrzelo, že priľahli tie najväčšie jahody. Ostatné spomienky od tohoto miesta nie sú veľmi ucelené a sú dosť zmätočné, ale skúsim ich dať dokopy. Pamätám si, ako sa štveráme do strmého kopca. Otec dávno vpredu, ja dychčím, vlečiem sa. V tom šumot a z kríkov vybehli dva muflóny. Prehnali sa neďaleko mňa a aj keď zmizli v lese, stála som s otvorenými ústami a pozerala tým smerom, kde sa naposledy mihli. Ďalej večer, keď sa ukladáme na spánok. Stan rozložený, oheň sa chystá a oco sa pokúša zmontovať lavičku. Bola ale príliš labilná a tak, keď som si sadla, rozpadla sa. Nevydržala ani po opätovnom zmontovaní a zase som skončila na zemi. A potom posledná spomienka a tá nie je príliš veselá. Keď sme sa už vracali domov, rozhodli sme sa spraviť si ešte obed. Keď sa otec pokúšal vyrezať drn, aby spravil jamu na oheň, zlomil nôž - kudlu, ktorá bola naša najobľúbenejšia. A tak sme aj keď zážitkov bolo mnoho, predsa sme sa vrátili trochu smutní.

Ja to len doplním. Chcel som Lenke ukázať Novú Bohatú, kde som trávil ja pionierske tábory a dovolenky s našimi v starom poľovníckom zámočku. Z Monreposu sme šli na Amon a potom na Rybáreň. Skončili sme až v Majdáne. Novú Bohatú sme nenašli a neskôr som zistil, že ju zbúrali a je tam len lúka. V nedeľu sme vyliezli na Vápennú a z tade do Sološnice a autobusom domov. Ten ženin súhlas, že Lenka je už dosť veľká a môžeme ísť teda stanovať znamenal, že odvtedy každé leto sme nekade čundrovali. Dnes, keď toto píšem, Lenka bude mať pomaly pätnásť, Biatec desať a zdá sa, že nám to ešte dlho vydrží.

Miro Svitek