Wappacomo Minal
Úvodná strana
Hore

Posledné mesiace či rok v živote nášho kmeňa sú poznamenané rôznymi faktormi, ktoré sa nevyhnutne prejavujú aj na jeho aktivite či náplni akcií. Mnohí členovia a viac či menej nádejní “kandidáti na členstvo” v tomto období ukončili stredoškolské alebo vysokoškolské štúdium, mnohí skalní (tí. ktorí sú s kmeňom od jeho založenia v roku 1990 či pamätajú ešte aj dávnejšie obdobia, keď sme od roku 1983 podnikali spoločné výpravy, vychádzky a tábory) sú vyťažení zamestnaním či pôsobia v zahraničí (Zdeňka, Marek, Sysa, Maťa), študujú mimo Bratislavy (Táňa, Zuzana), dlhodobo ich vyťažuje prestavba domu (Marian) či bytu (Edo, Vierka). Našlo by sa teda dosť dôvodov na alibistické argumenty, že “skutočne sa nedá”, ale vnútorne som presvedčený, že sa dá a dokonca sa musí dať, ak sa aspoň vnútorne chce.
Pri listovaní kronikou, ktorú sa nám konečne darí dopĺňať o akcie z uplynulého obdobia sa mi vynárajú spomienky na množstvo drobnejších akcií, na ktoré som už aj pozabudol, na zážitky z prírody a chvíle so súkmeňovcami, O niektoré z nich sa s Vami teraz podelíme.
Náš kmeň tvorí 14 členov a približne rovnaký počet kamarátov, ktorí si buď plnia zasväcovací chodník alebo sa s nami stretávajú len občas, lebo na pravidelnú činnosť im žiaľ neostáva voľný čas. V kmeni si v posledných rokoch zaviedli pravidelné mesačné stretnutia u nás doma, na ktorých si vždy dohodneme akcie na dlhšie obdobie dopredu a potom sa podľa záujmu a osobných možností stretávame.

Edo


Podšíp
Rok 1996 zahájili členovia kmeňa na Podšípe, vysoko v horách vzdialení a snáď aj povznesení nad tým, čo sa odohrávalo v mestách a dedinách. Z údolia Váhu doliehali ozveny radosti ľudí, ktorí dúfali, že ten nadchádzajúci rok bude lepší a hlučnou zábavou snáď chceli zahnať spomienky na ten práve končiaci.
Aj príroda sa možno rozhodla zmeniť sa s príchodom nového roku a krátko po polnoci začalo husto snežiť (čakali sme na to vlastne už niekoľko dní). Do rána bolo všetko v novom, belostnom šate.
Nedočkavosť niektorých súkmeňovcov, keď sme na naliehanie na poludnie vyrazili na Novoročnú bežkovačku, sa nevyplatila, lebo snehová perina ešte nevytvorila dostatočne hrubú pokrývku a najmä na klesajúcej ceste sme časom narazili na kamene. Doplatili sme na to takmer všetci, ba niektorí aj veľmi bolestivo.
Celkovo nám pobyt v zrube priniesol veľa nového a pekného – mnohí z nás boli prvý krát na Šípe, navštívili sme travertínové jazierko v Rojkove, zistili sme, že sa dá v 15 stupňovom mraze pokojne umývať vodou vytekajúcou z vyvieračky – veď má viac ako 20 stupňov viac ako vzduch a je teda logicky celkom teplá… Upevnili sme si zdravie (väčšinou) a dobre vyštartovali do nového roku.

Muránska planina - bežky
Až niekoľko rokov sme plánoval viacdennú akciu na bežkách na našim srdciam blízkej Muránskej planine. Vždy nám to však niečo prekazilo - či už chrípka alebo nedostatok snehu. Ale teraz to vyšlo.
Po pár hodinách spánku v Tisovci sme (Janko, Marian, Radek a Edo) ráno vyrazili s batohmi a bežkami na autobus do Červenej skaly. Úvod do dobrodružstva (nerátajúc Pirošove šoférovanie do Tisovca) bol prechod cez kovový trám ponad mierne zamrznutý Hron. Zvládli sme ho a “zahryzli” sme sa do strmého svahu s cieľom byť čím skôr hode. Dobre sme sa zahriali v mrazivom ráne, ale už o necelú hodinku sme si pripínali bežky a sunuli sa zasneženými lesnými cestičkami ďalej a ďalej od civilizácie. Nádhernú atmosféru očakávania dobrodružstva ešte zvýraznilo husté sneženie. Po pár kilometroch sme prišli k prístrešku, kde sme si spravili oheň a naraňajkovali sa. Tu nás naši dvaja vegetariáni prekvapili svojimi principiálnymi postojmi. Marián sa na nás oboril, že sme mu nenechali kúsok opečenej slaniny (veď v nej nebolo mäso) a Piroš nepohrdol klobásou. Najväčším problémom bolo v snehu po pás nazbierať drevo na oheň.
Posilnení sme vyrazili už na vlastnú planinu plnú lúk a roviniek, na ktorých si bežkách plne vychutná voľnosť pohybu. Odbočili sme na menšiu planinu pri severnom okraji pohoria - a to sme nemali, lebo cesta začala klesať a nás čakal návrat poriadnou okľukou. Nuž nie sú to Malé Karpaty, kde sa “nedá” zablúdiť.
Cesta bula úžasná - zasnežená rozprávka, už len tých 12 mesiačikov a jahody chýbali.
Pribúdalo hodín, ubúdalo svetla a vyskytli sa pochybnosti, či Edo vybral správnu smer k horárni pri Ľadovej jame. V tom správnom momente (krátko pred lynčovaním?) sa les rozostúpil a pred nami sa ukázala známa lúka s opustenou horárňou, ktorá bola otvorená a už niekoľkokrát nám poskytla prístrešok. Jej najväčšou výhodou boli keramické kachle, ktoré za chvíľu vyhriali celú miestnosť.
Ráno sme sa pobrali ďalej na západ. Marian už rušil, že tento deň bude jeden z posledných - ml nové topánky, ktoré mu spôsobovali pri bežkovaní značné problémy. Už pri prvom stúpaní zvažoval harakiri, ale potom bojoval ďalej. Väčšiu časť nedeľnej trasy sme bojovali so zľadovateným snehom a najmä pár kilometrov uzučkým chodníkom v strmom svahu bolo naplnených množstvom pádov. Napriek tomu to bolo krásne. Do sedla sme prišli značne roztrúsení a chvíľu sme sa dávali dohromady - najmä Marian, ktorý chcel zastaviť na závore pri jednej chate ale prehliadol spodné brvno a narazil naň špicami lyží. Jeho kalich utrpenia pretiekol...
Do sedla Zbojská nás priviedol úžasný asi 5 km dlhý zjazd po ujazdenej lesnej ceste - na bežkách hodný samovrahov.
No a čo dodať na záver - o rok znovu!

25. február 1996
Od vianočnej lyžovačky to bola prvá akcia roku 1996. Bola to akcia s tradičnou účasťou: Edo, Vierka, Zuzana, Peťa, Maťo Military, Sabina a traja psi – ich počet tento raz neprevýšil počet ľudí. Bolo to posledný krát, čo nám Mišo sľúbil, že „určite dojde“, ale keďže sme sa stretli o 830, nebolo veľmi pravdepodobné, že by naozaj splnil toto ľahkovážne prehlásenie (o 830 v sobotu ešte spí!). Všetci leniví a pohodlní však mohli ľutovať, že neboli v ten deň vonku, pretože bolo slnečno, aj keď mrazivo. Pochod v hlbokom snehu sme si uľahčovali tým, že sme chvíľami šli v bežkárskej stope (čo by sme ako „profesionálni“ bežkári nemali robiť). Jeden bežkár, ktorý si o nás asi myslel, že sme úplní ignoranti, sa nás aj spýtal, či sa nám po stope ide dobre… Povedali sme, že áno, lebo to bola pravda. Našťastie, trasa Záhorská Bystrica – Krasňany potom viedla aj po schodnejších lesných cestičkách, takže sa to obišlo bez ďalších incidentov.

23. marec 1996 – Vítanie jari
Napriek tomu, že sme išli na vlak o 700, prišlo na túto akciu 15 (slovom „pätnásť“) ľudí! Takáto masívna účasť nie je veľmi zvyčajná, pokiaľ nejde o lyžovačku alebo tábor. Odviezli sme sa do Plaveckého Podhradia, kde sme sa najprv zastavili v obchode, aby si ľudia zobrali zásoby na vyčerpávajúci pochod.
Skalnatou stráňou a lesom sme vyšli sme na staré keltské hradisko Pohanskú, kde sme si sadli okolo ohňa a počúvali báje o Keltoch, čo nám rozprával Marián. Oheň nás hrial príjemne skoro ako Marianove príbehy, obdivovali sme prvé odvážne poniklece, ktoré si hľadali cestu k skromným jarným lúčom.
Potom sme zišli dolu z kopca a sadli sme si na lúke (výprava na Pohanskú bola teda vhodná aj pre oslabených jedincov). Keď sme sa zberali domov, stihli sme urobiť ešte menší rozruch v slepačej komunite na dedinskom dvorčeku. Vladova Paťa a Petina Dia totiž nezapreli svoje lovecké schopnosti a rozhodli spraviť inventúru peria sliepke, ktorá sa motala mimo záhrady. Sliepka síce dierou ušla do záhrady, ale lovci je úspešne prenasledovali. Podarilo sa nám ich odlúčiť, až keď sa na trávniku povaľovalo viac peria ako na dedinských priadkach. Sliepka isto nerátala s takým letným strihom a škriekajúc sa hnala predviesť nový strih svojim rovestníčkam.

Bežky – Pezinská Baba - Bratislava

Blatnica, Patočiny

3.-5. máj 1996 – Ostrý Kameň, Molpír
Tento víkend bol naplánovaný ako vigília pre všetkých dospelých členov kmeňa. Tento zámer však nevyšiel, keďže účasť bola podpolovičná. Takže nakoniec okrem nezletilej Peti boli na akcii Edo, Vierka, Sysa, Sabina a, samozrejme, psi. Z vigílie sme spravili putovanie jarnou prírodou v Malých Karpatoch. Jednu noc sme strávili na Molpíre – na mieste, kde kedysi stálo opevnené keltské hradisko, a druhú noc v zrúcaninách hradu Ostrý Kameň.

10.-12. máj 1996 – Patočiny
Všetci účastníci sa stretli v sobotu v Patočinách, pričom jedna časť došla z Bratislavy a druhá z Červeného Kameňa, kde zistili, že domorodci stihli zlikvidovať všetky naše típiovky. Takže na LLT v Patočinách bude treba pripraviť kompletnú sadu tyčí na 11 teepee. Aj keď sme sa za tento víkend ani zďaleka nepriblížili k stanovenému počtu, pár smrekových kmeňov sme z lesa doniesli a očistili ich. Obmedzený počet nástrojov však neumožnil plné nasadenie všetkých účastníkov akcie. O zábavu sa nám postaral Martin Tomko, ktorý sa stavil s Edom, že vydrží 10 sekúnd ponorený v potoku. Keďže potok bol pomerne studený (normálni ľudia sa vyhýbali tomu, aby v ňom mali dlhšiu dobu ponorené ruky, lebo sa obávali, že im omrznú). Martin sa však nedal odradiť a dokázal nám, že je dosť otužilý. Martin bol veľmi spokojný lebo to nebola vôbec stratová akcia, keďže mu neodplavilo slipy a navyše v stávke vyhral tričko.

25.-27. máj – Muránska planina
25-teho ráno sa v Muráni, malebnej slovensko-rómskej dedinke stretli dve sekcie – jedna došla vlakom, v ktorom strávila dosť rušnú noc a druhá došla z Tisovca. Konečná zostava mala nasledujúce zloženie: Edo, Vierka, Janko, Braňo a Maťo (bývalí military boys), Zuzana, Peťa, Sabina a samozrejme aj psi Nessie a Falco. Vybrali sme sa hore Javorníkovou dolinou. Stúpanie roklinou prebehlo bez vážnejších problémov, prekonali sme všetky prekážky, dokonca aj rebríky. Zuzana však zabudla Nessie loziť po rebríku a tento nedostatok preklenula v Jankovej náruči, ktorý ju vyniesol hore šesťmetrovým vodopádom. Večer sme sa utáborili na lúke nad hlbokými roklinami. Nebola tam síce voda, ale mali sme ešte nejaké rezervy a jej hľadanie sme nechali na druhý deň.
V nedeľu ráno sa Janko so Sabinou odpojili a ostatní pokračovali v putovaní planinou.

Robenie teepeeoviek

Biele noci
Niektorí členovia kmeňa i záujemcovia o woodcraft z jeho okolia sa zúčastnili na expedícii Biele noci. O ich zážitkoch nájdete zmienky na inom miesto MO.

LLT

4.-6. október 1996 – Výročný snem kmeňa
Na náš výročný snem sme sa vybrali do Novej Lehoty v Považskom Inovci. Miro Svítek nám ponúkol prenocovanie v chalupe na okraji dediny – boli sme však prekvapení, ba až šokovaní, keď sme namiesto vidieckej chalupy uvideli veľký dom, ktorý má vraj 24 miestností. Takže sme nakoniec nemuseli ani spať na zemi a každý si mohol vybrať posteľ v niektorej z početných spální. Mali sme dokonca aj teplú vodu, skrátka komfort, ktorý sme vôbec neočakávali.
Sobotňajšie daždivé predpoludnie sme strávili diskusiami o kmeni. Konečne sa zišiel dostatočný počet jeho členov, takže sme sa dozvedeli aj názory zriedkavejšie videných členov na situáciu v kmeni. Výsledok diskusie možno sklamal náčelníka – väčšina ľudí je totiž spokojná s terajším stavom.
Poobede sme šli na prechádzku na Topoľčiansky hrad (skončila pochodom vo vytrvalom daždi a nie všetci došli na vytýčený cieľ) a večer sme snemovali. Na sneme sme konečne mohli prijať do radov kmeňa Zuzanu, ktorá na o čakala už rok (nikdy sa však nezišiel potrebný počet členov kmeňa). Prijali sme aj Jana, napriek tomu, že mu v zasväcovacom chodníku chýbala stopa osamelého táborníka. Jano však sľúbil, že si ju v stanovenom termíne splní. Na sneme sme priznali aj niekoľko činov; za náčelníka bol päť zvolený Edo ale zmena nastala na poste strážcu ohňa, ktorým (či vlastne ktorou) sa stala Vierka. Snem sme ukončili nadránom okolo druhej hodiny.

15.-17. November 1996 - Blatnica